Múza našich veľkých hercov pomohla k zahraničnej kariére aj Jozefovi Kronerovi (†73).

Je to až paradoxné, ale úspešná herečka odišla z tohto sveta 16. apríla, teda len dva dni pred 55. výročím získania Oscara za film Obchod na korze, v ktorom hrala maličkú úlohu. Mari, vlastným menom Marianne, bola v poradí druhá zo štyroch detí vidieckeho učiteľa. Ten však padol vo vojne. Budúca umelkyňa pôvodne túžila po kariére klaviristky, ale po ukončení štúdia na strednej ekonomickej škole sa napokon rozhodla pre herectvo na Vysokej škole divadelného a filmového umenia v Budapešti.

Po jej skončení okamžite získala angažmán v Národnom divadle a v roku 1958 zažiarila vo filme Dáždnik svätého Petra v réžii maďarského režiséra Frigyesa Bána a slovenského režiséra Vladislava Pavloviča. Herečka sa predviedla po boku urasteného Karola Machatu (†88). V epizódnych postavách sa objavil napríklad 13-ročný Ľubo Roman a 15-ročná Emília Vášáryová. Išlo o vôbec prvý slovenský film, ktorý nakrútili v koprodukcii s inou krajinou, v tomto prípade s Maďarskom.

Je verejným tajomstvom, že Machatu začínajúca umelkyňa očarila. Ona zas vo viacerých rozhovoroch priznala, že sa jej pri pohľade na neho triasli kolená. Navyše keď Mari v roku 1998 zavítala na filmový festival do Trenčianskych Teplíc, aby si prevzala ocenenie Hercova misia, uviedla, že na nakrúcanie tohto filmu, ako aj na samotného Karola Machatu jej v pamäti navždy zostanú krásne spomienky.

Ukázala ho svetu

Ako sme už spomenuli, po filme Dáždnik svätého Petra prišla spolupráca na snímke Obchod na korze, kde sa síce predstavila len v malej úlohe, no spoznala jedinečného Jozefa Kronera, ktorého talent ju nesmierne ohuroval. Keď sa v roku 1973 tretíkrát vydala a za muža si zobrala začínajúceho režiséra Gyulu Maára (†79), do jeho pripravovaného filmu mu odporučila obsadiť práve výnimočného slovenského herca.

„Chystal som sa práve na režijný debut v hranom filme a hľadal som herca na absolútne ťažiskovú mužskú postavu, lebo v celom príbehu boli iba dva výstupy, v ktorých by neúčinkoval. Moja manželka povedala, že vie o geniálnom slovenskom hercovi, volá sa Jozef Kroner, a ten by tú ‚kladu‘ určite zahral,“ zaspomínal si umelec v knihe Elixír smiechu. Kroner podľa Maára patril k tomu neobyčajnému typu hercov, ktorí postavy nehrali, ale sa do nich prevteľovali. A tak sa napriek rečovej bariére vytvorila medzi nimi nezameniteľná spolupráca, ktorej neskôr asistoval tlmočník.

„Kroner musel rozprávať tak, aby to vyhovovalo maďarskému dabingu. Herec sa namiesto viet naučil iba rytmus reči a počet slabík, ktoré potom vyslovoval po sebe v slovenčine ako čísla: je-den-dva-tri-šty-ri-päť-šesť… je-denásť… dvadsať a tak ďalej, a presne na poslednej slabike pôvodnej repliky v maďarčine skončil,“ píše sa v spomínanej knihe. Z uvedeného vyplýva, že v maďarských filmoch nehral po maďarsky, ale po slovensky a vo finále ho nadabovali.

Napriek rečovej bariére Kronera tamojší diváci milovali. Samotná Mari sa na margo jeho herectva vyjadrila takto: „Stane sa, že človek nezahrá nejakú postavu, ale zosobní charakteristický typ danej doby. Stane sa nositeľom niečoho, za čím vidí milióny podobných ľudí. Jozef nám vo svojich postavách zahral akúsi drámu bytia,“ zhodnotila v dokumente Radosť zo života. Po maďarských filmároch prišli ponuky od bulharských a francúzskych režisérov. Zaujímavosťou je, že Kroner sa do Francúzska vracal preberať ceny za filmy, o ktorých sme na Slovensku ani nechyrovali, a ešte smutnejšie je to, že dodnes sa o jeho zahraničných úspechoch vie veľmi málo.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia