Eva, Evka – počula som celkom jasne a posadila som sa na posteli. Miro ma potrebuje, uvedomila som si. Vzápätí ma striaslo. Veď Miro zomrel a ten hlas bol len sen. Ale taký silný, že som zapochybovala, či to nie je realita. Vstala som a išla som do jeho izby. Posteľ prázdna. Srdce sa mi rozbúchalo tak, že ho mohli počuť aj susedia. Ľahla som si, ale nezaspala som. Viem isto, že som to počula. Takto ma budil nebohý manžel, keď potreboval ísť v noci na WC. Sám tam neprešiel. Choroba mu každým dňom uberala zo síl. Chcela som mu objednať asistentku, ktorá by mi pomohla opatrovať ho. Odmietol. Tak som sa trápila sama. Ale prečo som ho počula túto noc, keď je už vyše mesiaca od pohrebu, to som veru nechápala. Ráno som pri jeho urne zapálila sviečku a prosila som ho, aby ma nebudil. Veď za tie tri mesiace, keď už len dožíval, som sa nevyspala.

Áno, urnu mám ešte doma, ale už je všetko pripravené na jej uloženie. Stačí, aby priletela dcéra z ďalekej Austrálie. Na pohrebe nebola, nemohla, ale na obrad uloženia urny priletí aj so synom, mojím vnukom. Ubehli možno dva týždne a opäť ma v noci prebudilo Mirovo volanie. Otvorila som oči, blúdila som nimi po izbe a takmer som nedýchala. Mala som pocit, akoby tam niekto bol… Kolegyňa v práci mi poradila, aby som sa čo najskôr zbavila urny. Nie je dobrý nápad mať ju doma. Kdesi čítala, že jedna rodina si nechala doma urnu s maminým popolom a po čase sa im tam začali diať čudné veci. Dokonca museli poprosiť o pomoc kňaza. Prišla dcéra a vybavila som dátum uloženia urny. Objednala som aj kňaza. Bolo to dôstojné. A potom sme si v reštaurácii na malom posedení naňho zaspomínali. Odvtedy ubehli roky a už nikdy viac ma nebudil.