Hopi Hope pri občianskom združení ArtEst je zamerané na polyestetické vzdelávanie znevýhodnenej mládeže. Združenie pracuje s mentálne hendikepovanými. Dočítal som sa: „Divadelný súbor zapája do umeleckej činnosti široké spektrum vylúčených skupín obyvateľstva tak, aby neboli len pasívnymi prijímateľmi, ale aktívne sa spolupodieľali na umeleckom živote. Sociálne divadlo Hopi hope prináša umenie bližšie k všetkým.“

Právnik režisérom

„Moja mama Lívia Kalmárová založila združenie ArtEst pred osemnástimi rokmi. Inšpiráciou jej bola moja sestra Janka. Vyzerá to tak, že sme rodinný podnik, ale nie je to celkom tak,“ smeje sa režisér a principál Hopi hope Peter Kalmár. Mama Lívia učila na univerzite v Prešove hudbu a spev. „Pred viac než desiatimi rokmi sme sa spojili s jedným košickým ochotníckym divadlom a vytvorili sme integrovaný súbor. Začali sme robiť hry, v ktorých si zahrali všetci. Každá hra bola aj našou snahou vykoreniť mýty a bludy, ktoré sa vtedy šírili. Napríklad istá sociálna pracovníčka na úrade mi povedala, že učiť mentálne hendikepovaných hrať divadlo je nemožné, pretože ho nevydržia hrať viac ako desať minút a potom ich pozornosť opadne a budú si robiť, čo im na um zíde a čo sa im práve zachce. Bola presvedčená, že naše predstavenia nebudú môcť trvať viac ako tých desať minút… Preto naša prvá hra Neprebudení trvala štyridsať minút. Žiaľ, v tom čase som nemal režisérske skúsenosti, takže to nebolo až také zábavné a dokonalé a už vôbec nie akčné,“ spomína Peťo, ktorý vyštudoval právo.

Prvý mýtus o desiatich minútach pokorili. Ďalšie predstavenia boli režisérsky lepšie zvládnuté. Druhá hra trvala hodinu a ďalšia pár rokov nato aj hodinu a tých zlovestných desať minút k tomu. „Herec Dávidko bol na javisku v jednom kuse a nemal s tým problém. Bol hlavná postava, okolo ktorej sa striedali iní herci.“ Sociálna znalkyňa z úradu už vie, že mentálne hendikepovaní herci zvládnu aj viac, než im prorokovala, ale na predstavenia nechodí.

Pokračovanie na ďalšej strane...