Vladimír Kampf

Hopi Hope pri občianskom združení ArtEst je zamerané na polyestetické vzdelávanie znevýhodnenej mládeže. Združenie pracuje s&nbsp;mentálne hendikepovanými. Dočítal som sa: „Divadelný súbor zapája do umeleckej činnosti široké spektrum vylúčených skupín obyvateľstva tak, aby neboli len pasívnymi prijímateľmi, ale aktívne sa spolupodieľali na umeleckom živote. Sociálne divadlo Hopi hope prináša umenie bližšie k&nbsp;všetkým.“

„Moja mama Lívia Kalmárová založila združenie ArtEst pred osemnástimi rokmi. Inšpiráciou jej bola moja sestra Janka. Vyzerá to tak, že sme rodinný podnik, ale nie je to celkom tak,“ smeje sa režisér a&nbsp;principál Hopi hope Peter Kalmár. Mama Lívia učila na univerzite v&nbsp;Prešove hudbu a&nbsp;spev. „Pred viac než desiatimi rokmi sme sa spojili s&nbsp;jedným košickým ochotníckym divadlom a&nbsp;vytvorili sme integrovaný súbor. Začali sme robiť hry, v&nbsp;ktorých si zahrali všetci. Každá hra bola aj našou snahou vykoreniť mýty a&nbsp;bludy, ktoré sa vtedy šírili. Napríklad istá sociálna pracovníčka na úrade mi povedala, že učiť mentálne hendikepovaných hrať divadlo je nemožné, pretože ho nevydržia hrať viac ako desať minút a&nbsp;potom ich pozornosť opadne a&nbsp;budú si robiť, čo im na um zíde a&nbsp;čo sa im práve zachce. Bola presvedčená, že naše predstavenia nebudú môcť trvať viac ako tých desať minút… Preto naša prvá hra Neprebudení trvala štyridsať minút. Žiaľ, v&nbsp;tom čase som nemal režisérske skúsenosti, takže to nebolo až také zábavné a&nbsp;dokonalé a&nbsp;už vôbec nie akčné,“ spomína Peťo, ktorý vyštudoval právo.

Prvý mýtus o&nbsp;desiatich minútach pokorili. Ďalšie predstavenia boli režisérsky lepšie zvládnuté. Druhá hra trvala hodinu a&nbsp;ďalšia pár rokov nato aj hodinu a&nbsp;tých zlovestných desať minút k&nbsp;tomu. „Herec Dávidko bol na javisku v&nbsp;jednom kuse a&nbsp;nemal s&nbsp;tým problém. Bol hlavná postava, okolo ktorej sa striedali iní herci.“ Sociálna znalkyňa z&nbsp;úradu už vie, že mentálne hendikepovaní herci zvládnu aj viac, než im prorokovala, ale na predstavenia nechodí.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Za desať rokov má Hopi hope naštudovaných už približne 20&nbsp;predstavení. Desať majú živých. „Snažíme sa preraziť. Nám už nestačí, že sme divadlo hendikepovaných. Každým predstavením chceme priniesť niečo navyše, objavovať nové formy a&nbsp;vzdelávať publikum tak, aby ho vystúpenie bavilo. Ako jedni z&nbsp;prvých na Slovensku sme sa venovali sci-fi subžánru – steampunku. Naša hra Emilina ruža bola na Slovensku vôbec prvá steampunková hra.“

Podľa Petra je ochotnícke divadlo Hopi hope na polceste k&nbsp;profesionálnemu divadlu. „Máme výhodu, že sme aj domom sociálnych služieb. Pred premiérou si môžeme dovoliť veľmi intenzívne skúšať.“ Prelomovým bolo aj prepojenie s&nbsp;japonským divadlom. Jeden z&nbsp;ich príbehov prerozprávali s&nbsp;vlastnými hercami. „Šokovali sme deti, pretože klasické japonské rozprávky sa nekončia happyendom. Tam odmala pripravujú deti na to, že život nie je prechádzka ružovou záhradou.“

Divadlo hrá približne raz do týždňa. „Na našich hercov je viac-menej spoľahnutie. V&nbsp;Štátnom divadle Košice v&nbsp;súčasnosti hrajú dve naše dvojice v&nbsp;predstavení Idioti. V&nbsp;hre sa niekoľko ľudí vydáva za idiotov. Naši herci vystupujú v&nbsp;jednej scéne, v&nbsp;ktorej sa tí, čo sa za postihnutých vydávajú, konfrontujú s&nbsp;na­ozajstnými hendikepovanými. Tí naši sa tým falošným vysmejú, že sa načisto zbláznili. Áno, hýbeme sa občas na hrane kontroverznosti. Mimochodom, režisér sa bál, že naši herci budú menej disciplinovaní, a&nbsp;požadoval, aby s&nbsp;nimi bol vždy niekto od nás, až kým nezistil, že menej disciplinovaní sú tí jeho profesionáli.“