Príbehy

V zadnej lavici som sedela pridlho a nadobudla som pocit, že sa už nikdy nedostanem „dopredu“

PR článok
PR článok
6.12. 2022 0:00
Jana Karľová verí, že všetkým deťom musíme dať šancu
Jana Karľová verí, že všetkým deťom musíme dať šancu
Zdroj: Róbert Németi
Príbehy

V zadnej lavici som sedela pridlho a nadobudla som pocit, že sa už nikdy nedostanem „dopredu“

PR článok
PR článok
6.12. 2022 0:00
Jana Karľová verí, že všetkým deťom musíme dať šancu
Jana Karľová verí, že všetkým deťom musíme dať šancu
Zdroj: Róbert Németi

Deti na rómskej základnej škole učila v kroji, párala s nimi perie, piekla chlieb, na hodinu im priniesla koňa a každý rok ich vzala na návštevu do Prezidentského paláca. Kvôli ťažkému detstvu sa sama dostala „do zadnej lavice“ a myslela si, že sa odtiaľ už nikdy nevyhrabe.

Jedna profesorka jej však dala šancu a tú dnes Jana Kráľová zo Sniny dáva všetkým svojim deťom. Aj preto sa stala finalistkou Učiteľa Slovenska a bola nominovaná na cenu Roma Spirit. Zo školy ju napriek tomu pre nadbytočnosť prepustili, a tak pomáha rómskym deťom a deťom s mentálnym postihnutím v Snine.

V rozhovore sa dozviete:

·   Prečo chodila Jana do školy špinavá a hladná?
·   Prečo je dôležité dať deťom z chudobného prostredia šancu?
·   Prečo by sa na dôležitých rozhodnutiach a procesoch mali podieľať aj samotní Rómovia?
·   Prečo niektoré mamy utekajú z pôrodnice?

V roku 2018 ste sa dostali do finálovej desiatky národnej ceny Učiteľ Slovenska. Bolo to aj vďaka nezvyčajnému prístupu k rómskym žiakom, keď ste im na výučbu o zvieratách priniesli koňa, učili ste ich piecť chlieb, pestovať zeleninu, maľovať obrazy a na hodiny ste chodili oblečená v kroji. Prečo?
Väčšina detí bola v hmotnej núdzi, a tak na začiatku roka dostávali učebné pomôcky. Boli to zošity, ceruzky, farbičky, vodové farby. Mnohé z týchto detí však nepokračujú na strednú školu a do života potrebujú vedieť viac, ako len kresliť či ovládať druhú odmocninu. Potrebujú vedieť, ako zaobchádzať s bankomatom, ako si na úrade vybaviť veci a ako si zadovážiť obživu.

Premýšľala som, že naši predkovia sa vedeli bez všetkého najesť, postaviť si dom, presunúť sa z jedného miesta na iné a na malom políčku si vypestovať jedlo. Tak mi napadlo, že takto môžem pomôcť deťom na sociálne nižšej úrovni. Naučiť ich, ako sa o seba postarať. Najprv som však u nich musela vzbudiť záujem, tak som sa rozhodla do školy vziať svoj kroj, keďže práve ten predstavuje tradície našich predkov. Žiakom sa to veľmi zapáčilo, mala som zrazu vyšší status, bolo to, ako keď niekto príde v uniforme a tá v ľuďoch hneď vyvoláva rešpekt. A začali sme spolu pestovať zeleninu, piecť chlieb a niečo maľovať.

Zistila som, že doma nemajú žiaden obrázok a keď chceme, aby zveľaďovali okolie, najprv sa musia naučiť zveľaďovať svoj domov. Začali sme vytvárať projekty na tvorivé dielne, kde sme pod jednou strechou – Rómovia aj Nerómovia, mladí i starí – maľovali na hodváb či textil. Pracovali sme s hlinou, tkali na krosnách, párali perie. Veľa sme spolu spievali, hrali na hudobné nástroje a prekladali rómske piesne do slovenčiny a naopak. Hravou formou sme si tak precvičovali gramatiku aj slovnú zásobu. Vďaka týmto všetkým aktivitám a výrobkom, ktoré deti vytvorili, si nás všimli aj v prezidentskom paláci a každý rok nás pozvali na návštevu. Žiaci tak videli, ako sa žije v hlavnom meste, ako sa cestuje vo vlaku taká diaľka.

Janu Karľovú prepustili po 30 rokoch z pozície učiteľky, hoci sa v roku 2018 dostala do finále súťaže Učiteľ Slovenska
Zdroj: Róbert Németi

Môžem potvrdiť, že deti sa do tohto sveta chceli vrátiť, mali iný rozhľad a pochopili, že to, čo vyrobia či dokážu, má svoju hodnotu.

Čiže vaša práca je dôkazom, že výroky, ako sa s rómskymi deťmi nedá pracovať, nie sú pravdivé.
Jednoznačne. Dôkazom sú aj rómske asistentky v našom Centre pre deti. Kedysi v Snine pôsobila rehoľná sestra Stellamaris. Od roku 1998 pracovala dennodenne s rómskymi deťmi a stretávala sa aj s posmeškami, že tú námahu im odovzdáva zbytočne, že iní by si to zaslúžili viac. Ale práve jej deti sú dnes mojimi asistentkami. A keď vidím ich snahu a že chcú stále napredovať, tak vidím plody práce Stellymaris. To, čo s deťmi robíme v ranom veku sa možno neukáže hneď pri nástupe do školy, ale až oveľa neskôr. Najdôležitejšie je dať im príležitosť.

Na základnej rómskej škole učiteľa Jana svoje deti párať perie
Zdroj: súkromný archív

Ako im vieme dať príležitosť?
Keď som mala 12 rokov, zomrel mi otec, dve sestry boli už zaopatrené, brat študoval na vysokej škole a potom sa oženil. Mamka veľa pracovala, bola som preto sama často doma a musela som každé ráno vyčistiť kotol, naložiť oheň, urobiť si raňajky, pripraviť sa do školy a odísť. A teraz si predstavte, že ste malé dieťa, v dome je obrovská zima, pri dýchaní vám z úst vychádza opar a vy musíte vyjsť spod periny a ísť zakúriť uhlím. Jasné, že ten čas pod perinou predlžujete, vstanete neskoro, musíte založiť oheň, máte málo triesok, nehorí to, ste celý špinavý a spolužiačka už čaká pred domom. Nemohla som meškať, a tak som do školy šla neumytá, neučesaná, nenajedená a bez desiaty. Po čase ma preto usadili do poslednej lavice, k Rómke Monike, lebo tam som, podľa ich slov, patrila.

Mala som šťastie, že som sa nepotrebovala veľa učiť a mala som ako-tak dobré známky. Monika bola jednotkárka. Čiže nekazila ona mňa, ale ja ju. Veľmi dobre sme si rozumeli, kreslili sme si po zošitoch a knihách a dodnes sme veľmi dobré kamarátky. V zadnej lavici som sedela pridlho a nadobudla som pocit, že sa už nikdy nedostanem „dopredu“. Až som zatrpkla a začala robiť neplechy, vykrikovala som na hodine, keď som učivo vedela, tak som tvrdohlavo mlčala, lebo veď si všetci mysleli, že neviem, tak neukážem, že viem.

Pokračovalo to aj na strednej škole, až nám pani profesorka na hodine matematiky začala rozprávať príbeh o tom, ako sa stretli dvaja rušňovodiči a jeden druhému hovoril: „To boli časy, kedy para bola.“ A to bola vlastne odpoveď na jej otázku – čo je výsledkom kvadratickej rovnice. Nikto nevedel odpovedať a ja som vykríkla, že parabola! Ona vtedy povedala jednu veľmi podstatnú vetu: „Choď si sadnúť do prvej lavice.“ Táto skúsenosť ma podvedome poznačila a v špinavých, neposlušných či hladných žiakoch som zrazu videla seba a začala som sa o nich zaujímať, zhovárať sa s nimi a pomáhať im.

Rómske deti potrebujú do života viac, ako vedieť kresliť a ovládať druhú odmocninu
Zdroj: súkromný archív

Čiže rozhovor a záujem môže byť začiatkom toho, že niekomu zmeníme život?
Určite. Deti nemôžu za to, do akého prostredia sa narodili a rodičia im často nevedia dať viac, nemajú na to možnosti a my im nedáme príležitosť, aby ich získali. Čiže je jednoduché ohriaknuť žiaka, že prišiel špinavý a bez desiaty, ale keby sme vedeli, prečo taký prišiel, asi by sme sa správali inak.

Raz sme s riaditeľkou jednej materskej školy premýšľali, prečo rómske deti nechodia pravidelne do škôlky. A prišlo mi logické opýtať sa to priamo rómskych asistentiek z nášho centra. Neformálne sa tak stretli s riaditeľkou a učiteľkami a zistili, ako to vnímajú. Aké pocity zažívajú učiteľky, keď chcú rodičom povedať, že dieťa by do škôlky nemalo chodiť špinavé, ale nevedia, ako to urobiť. Riaditeľka s učiteľkami zasa zistili, že rodina daného dieťaťa nemá doma tečúcu vodu. Môže si ju kúpiť z automatu pred bytovkou, ale má peniaze len na 2 litre denne. Mama tak nevie, či skôr umývať riad, prať, alebo variť. Umyť sa už nemajú s čím. Stretnutie prinieslo mnoho pochopení a riaditeľka si na konci priala, aby rómske asistentky mohla mať aj v škôlke. Rozhovor je začiatkom všetkého – pochopenia a napredovania. Aby sme sa však rozprávali a vzájomne pochopili, potrebujeme vyjsť z tried a kancelárií a zistiť, aké konkrétne problémy trápia ľudí.

Sociálne znevýhodneným deťom by teda veľmi pomohlo, keby mali v školách asistentov a asistentky?
Určite.

Kto sú vaše asistentky?
Sú to väčšinou rómske mamy alebo babky, ktoré sme vďaka programu Karpatskej nadácie vzdelávali a školili, aby mohli pracovať v našom centre s rómskymi deťmi či s deťmi s mentálnym hendikepom. Ich úlohou je pripraviť deti na nástup do základnej školy, rozvíjať ich zručnosti. V tomto nám pomohlo meranie vývinu detí, ktoré sme robili, a na jeho výsledkoch sme si pripravili polročné plány s aktivitami. Vďaka nim rozvíjame to, v čom sú dobrí a sústredíme sa na funkcie, v ktorých majú medzery.

Na tvorivých dielňach spolupracovali Rómovia aj Nerómovia, mladí i starí
Zdroj: súkromný archív

V čom sú dobrí a čo treba rozvíjať?
Dobrí sú v motorike či pohybe, zlepšovať treba rečovú bariéru, rozumové schopnosti či čitateľskú gramotnosť – deťom aj mamám musíme ukazovať, ako pracovať s knihou. Nepracujeme len s deťmi, ale aj s rodičmi, chceme ich postupne zapájať do každej jednej aktivity, aby sami vedeli svojim deťom pomáhať a rozvíjať ich.

Vidíte už konkrétne výsledky?
Nielen mamy, ale aj naše asistentky často hovoria: „Prečo sme toto nevedeli skôr. Keď sme chodili do školy alebo vychovávali svoje deti.“ Ja som tiež poslankyňou mestského zastupiteľstva, predsedníčkou komisie školstva, kultúry a športu, členkou obecnej školskej rady (pozn. redakcie, rozhovor bol realizovaní 24. 10. 2022, ešte pred komunálnymi voľbami), čiže som v častom kontakte s učiteľkami, ktoré učia deti z nášho projektu. Veľmi si to pochvaľujú a samy nám dávajú tipy, ako s deťmi ďalej pracovať.

Ako poslankyňa máte aj väčší dosah na to, aby sa v meste riešili práve témy a výzvy sociálne slabších ľudí. Pomáha to?
Táto téma nie je politicky populárna a je dôležité, aby ste sa s ľuďmi o nej veľa rozprávali a aby vás pochopili. Raz sme s veľmi dobrým kamarátom – maliarom pracovali na projekte Leporelo šťastia, ktoré mali tvoriť seniori a deti z jednej základnej školy. Riaditeľ chcel vybrať tých najlepších žiakov. My sme prišli s nápadom, aby to boli, naopak, deti „zo zadných lavíc“, a teda aj rómske deti. Trvalo veľmi dlho, kým sme ho presvedčili, ale podarilo sa a výsledkom nebolo iba nádherné leporelo, ale práve postup detí o jeden schod hore, uznanie od spolužiakov a odstránenie pocitu menejcennosti. Tie deti dostali šancu a správne ju využili.

Jana Karľová so svojimi žiakmi na návšteve Prezidentského paláca v Bratislave
Zdroj: súkromný archív

Zuzana Hanzelová v podcaste Odsúdení na neúspech rozpráva práve o tom, že politici nechcú tieto témy riešiť, pretože je to politická samovražda.
Áno, aj preto sa stále učím rozprávať sa s ostatnými v zastupiteľstve a pochopiť ich. Napríklad, Sídlisko 1 v Snine budovali v 50. rokoch, keď sa tu začala rozvíjať hospodárnosť a vznikal závod Vihorlat. Postavili sa tu bytovky pre jeho pracovníkov. Po rokoch sa však mladí ľudia presťahovali do novšie vybudovaných častí mesta, tu ostali starší obyvatelia a prisťahovali sa rómske rodiny. Problém však je, že sú to rodiny z rôznych lokalít a komunít a sú veľmi odlišné.

Často aj medzi nimi vznikajú spory. A teraz si predstavte, že to musia zažívať ľudia vo vysokom veku, ktorí tu chcú pokojne dožiť. Isté hlasy vravia, že tu nebude pokoj, kým odtiaľto všetci Rómovia neodídu, ale toto nie je reálne a rozumné riešenie. Preto si pripravujem sondovanie situácie, chcem navštíviť starších obyvateľov a zistiť kedy a prečo nastali problémy, čo bolo predtým lepšie a nájsť riešenie. Do celého procesu sa však musia aktívne zapojiť všetky strany, aj Rómovia. Musia sa stretnúť, porozprávať, snažiť sa vzájomne pochopiť a dať návrhy, ako by sa to dalo vyriešiť.

Ako by sa dalo vyriešiť, napríklad to, že deti chodia do školy špinavé? Dať im možnosť sa po príchode umyť?
Nemyslím si, že toto je vhodná cesta. Keby sme deti v škôlke začali umývať, tak by sme nevyriešili problém, že bytovka, kde býva 250 rómskych ľudí, bude mať vodu. Problém je niekde úplne inde a je dôležité hľadať systémové riešenia, a to niekedy trvá naozaj dlho. Napríklad, na projektovom stretnutí s mestom Snina padol návrh od jednej škôlky, aby deti nosili rovnošaty. A to by bol dobrý nápad, keby nechceli, aby rovnošaty nosili len rómske deti. Čo je absurdné a nerieši to skutočný problém. Škoda, že aj pri takýchto diskusiách chýbajú ľudia priamo z komunity a nemôžu povedať svoj názor.

Ilustračné foto
Zdroj: Róbert Németi

Pracujete najmä s deťmi v ranom veku, prečo je toto obdobie také dôležité na vývin?
V tomto veku sa tvorí najviac nervových dráh v mozgu, tvoria sa dôležité ľudské schopnosti ako spoznávanie, zvedavosť, sebavedomie, kreativita a pod. Tieto schopnosti však nevznikajú samé a deti na to potrebujú pomoc dospelých. A keď na to nemajú možnosti rodičia, musíme im pomôcť. Dôležitý však nie je len čas po narodení, ale aj pred ním. Potrebujeme pracovať s mamami, aby mali zdravé tehotenstvo a aby neutekali z pôrodnice.

Prečo utekajú?
Vravia, že majú strach, nevedia, čo robiť s bábätkom v tomto cudzom prostredí. Niekedy ženy rodili doma s pôrodnou babicou. Tá im v ich prostredí ukázala, ako sa o neho starať, ako ho kúpať, masírovať. Takto prídu do úplne neznámeho prostredia, neinformované, nevzdelané a zo strachu utečú. Naším cieľom je vytvoriť projekt, ktorý ich pripraví práve na toto obdobie.

Ono, asi im darmo v pôrodníci ukážu, ako kúpať bábätko nad umývadlom, keď doma umývadlo ani tečúcu vodu nemajú...
Áno, práve toto je veľký problém a uvidíme ho až vtedy, keď vyjdeme z našich teplých domov a pozrieme sa do rómskej komunity. Keď sa budeme rozprávať a budeme sa snažiť porozumieť problémom a potrebám ostatných.

Ďakujeme za rozhovor.

Gaštanový koník

V roku 2015 založila Jana Karľová oz Gaštanový koník v Snine, ktoré pomáha deťom zo sociálne slabšieho prostredia a ľuďom s mentálnym postihnutím. V rámci neho otvorili Centrum včasnej intervencie pre deti od 0 do 7 rokov.

Diskusia

K tomuto článku nie je možné pridávať diskusné príspevky.