Marika Gombitová sa s Modusom postupne dostávala do čoraz širšieho povedomia. Zlom nastal v polovici roka 1977 počas Bratislavskej lýry, kde získali zlatú lýru s pesničkou Úsmev. Hudobní kritici sa zhodujú na tom, že práve týmto momentom sa jednak začala obrovská sláva kapely a zároveň aj zlatá éra slovenského rocku a popu.

„Po našom víťazstve s pesničkou Úsmev na Bratislavskej lýre sa vo vtedajšom denníku Rudé právo objavil článok, v ktorom jeho autor konštatoval, že ‚skupina Modus se shledala v prvcích kosmopolitních‘. To stačilo na to, aby sme dostali zákaz nahrať LP…“ uviedol Meky Žbirka v jednom z dávnych rozhovorov pre Sme. Práve preto kapele prvá platňa vyšla až v roku 1979 a niesla prozaický názov Modus. Napriek týmto okolnostiam umelci s obrovským úspechom koncertovali po celom východnom bloku a zároveň navštevovali veľké piesňové festivaly v Bulharsku, Poľsku, NDR a dostali sa až do Vietnamu a Laosu. Netrvalo dlho a Marika sa so svojím nezameniteľným hlasom a talentom stala najvýraznejšou osobnosťou kapely. Postupne si formovala aj sólovú kariéru, ktorá vyústila do vydania vlastného albumu Dievča do dažďa v roku 1979. Na domácich aj zahraničných súťažiach získala množstvo cien, nakrútila muzikál, zabodovala v Zlatom sláviku, hromadili sa koncerty, ponuky, ktoré mala problém odmietať…

Nezainteresovaný by si povedal, že išlo o splnenie vytúženého sna, no ona si pre obrovskú vyťaženosť vôbec neuvedomovala, čo sa okolo nej deje. Svoje pocity začiatkom roka 1980 opísala v jednom z rozhovorov takto: „Často si aj poplačem. Mnohokrát závidím dievčatám, ktoré stretávam, ako si voľne žijú, chodia do kina, sú zavesené na nejaké svoje veľké lásky. To všetko ja nemôžem. Život, ktorý žijem ja, je úplne iný. Keď sa niekedy v noci vraciam z koncertu a vidím rozsvietené okná v bytoch, závidím im. Večery prežívam v mikrobuse, spím v hoteloch, do podnájmu sa dostávam v noci a nikto ma nečaká.“ Vtedy speváčka ešte vôbec netušila, aké rany od života dostane…

Mala len 24 rokov a už bola na vrchole slávy. Paradoxné je, že v období rastúcej popularity to v Moduse pre koncentráciu viacerých silných osobností začalo poriadne vrieť. M. Žbirkovi sa veľmi darilo na sólovej dráhe, preto sa ho spolu s Lacom Lučeničom (68) rozhodol Janko Lehotský v kapele vymeniť. Po koncerte v Brne, presne 30. novembra 1980, oznámil, že išlo o posledné vystúpenie Modusu v tejto zostave. Táto správa mladú Mariku poriadne zaskočila. „V podnikovom klube Zbrojovky Brno bolo natrieskané, ľudia tlieskali, bavili sa. V šatni po koncerte sme si otvorili fľašu šampanského, ťukli sme si na rozlúčku, podali sme si ruky a popriali veľa úspechov v ďalšej hudobnej tvorbe. Samozrejme, nepopieram, bola to smutnorozpačitá situácia, ale tak to už v živote muzikantov chodí. O pár hodín bolo všetko inak…“ zaspomínal si Janko Lehotský vo svojej knihe Vidíme sa čo nevidieť.

Čo považuje Marika Gombitová za svoje najväčšie víťazstvo sa dozviete v najnovšom vydaní týždenníka Život.

Diskusia