Keď náš syn nespravil druhú skúšku, povedal, že so školou končí. Muž bol na infarkt. Nasledovala výmena názorov a odporúčanie, aby vypadol a vrátil sa, až keď sa „nájde“. Tomáš si mlčky zbalil veci, a keď išiel k dverám, hodil na nás taký akoby pohŕdavý pohľad. Spýtala som sa ho, kam ide, povedal, že preč. To je kde? – chcela som vedieť. Neodpovedal. Keď už držal kľučku dverí, otočil sa a povedal, aby sme ho nehľadali. Vráti sa, až keď sa nájde. Obaja s mužom sme boli presvedčení, že sa vráti o pár dní. Veď nevie nič robiť a zaujíma ho len pivo, kamaráti, hudba... a drogy. Prešiel týždeň a Tom, ako sme ho skrátene volali, sa neozval. Keď sa mu nedalo dovolať, panikárila som. Muž ma upokojoval, že niekomu trvá poriadne dlho, kým sa nájde. Nevedela som, či žije, kde je, prosto nič. Po štvrťroku poslal sestre esemesku, že je okej, hľadá sa, a zase sa odmlčal. Kto také niečo zažil, vie, že je to hrôza. Vtedy myslíte aj na to najhoršie. Ubehol rok a Tom nám esemeskou zaželal do toho ďalšieho všetko dobré. Nič viac. A zase sa „odstrihol“. Uplynul ďalší rok a opäť pozdrav v podobe SMS.

Nevedeli sme, z ktorého kúta sveta, ale ubezpečoval nás, že sa má dobre. O ďalší rok to isté. S kamarátkou sme si kúpili zájazd do exotického Mjanmarska. Najskôr cestovanie po krajine a potom pohoda v rezorte s kúpaním. A posledný deň pobytu aj možnosť nazrieť do zátoky, kde R. Kipling písal slávnu Knihu džunglí. Skoro ráno bolo v zátoke rušno. Na obzore rybárske člny a na brehu obchodníci aj zásobovači z hotelov čakali na úlovky. Člny sa priplavili, z jedného vyskočil mladík v šiltovke a začal organizovať predaj. Myslela som si, že snívam. Podobal sa na môjho Toma. Ešte aj vytetovaný kompas na pravom ramene mal. Bol to on, môj syn, ktorého som takmer štyri roky nevidela. Silné, krátke stretnutie. Priam ako z filmu. Ale ešte sa vraj nenašiel, domov teda nepôjde.