Tea Harbínyiová 

Náš syn je veru živý chlapec. Dokázal by celé dni behať neúnavne po záhrade, či sa hrať s&nbsp;kamarátmi na ulici. Vždy keď si môže vybrať, uprednostní pohybové aktivity pred pokojnými. Preto nás neprekvapilo, keď nám raz oznámil, že ide kopať jamu a&nbsp;hladať poklad. Ten kúsok trávnika na našej záhrade sme oželeli, hlavne nech sa náš synček zahrá, zabaví a&nbsp;unaví. Prešiel asi týždeň, jama bola hlboká a&nbsp;náš syn ďalej neúnavne kopal a&nbsp;kopal. Báli sme sa, že bude sklamaný, keď žiaden poklad nenájde. Toľko práce a&nbsp;žiaden osoh. Aj sme mu začali dohovárať, že poklady sú najmä v&nbsp;rozprávkach či knižkách, no v&nbsp;skutočnosti ich nájde málokto. Ale on aj tak veril, že bude mať šťastie a&nbsp;nevzdával sa. Ubehli dva týždne a&nbsp;nás až srdcia boleli.

Synček sa neúnavne denne snažil. Bol odhodlaný. Jama bola viac ako pol metra hlboká a&nbsp;už sme sa aj začínali obávať o&nbsp;našu záhradu. Keď vtom syn zvýskol od šťastia. Našiel mincu. Poobzerali sme si ju. Bola nepoškodená a&nbsp;starožitná. A&nbsp;tak sme ju šli ohodnotiť a&nbsp;dopátrať sa, čo je zač. Odkiaľ pochádza, aká je stará. Čuduj sa svete, jej hodnota bola veľká. Synček plesal od šťastia a&nbsp;my sme veľkú časť odmeny odložili na jeho budúcnosť. Popritom sme boli hrdí na jeho veľkú odhodlanosť a&nbsp;vieru, že sa mu to podarí. Nemohol tušiť, či tam niečo nájde, no on sa denne snažil a&nbsp;šiel za svojím snom a&nbsp;cieľom. Stal sa našou veľkou inšpiráciou.