Náš syn je veru živý chlapec. Dokázal by celé dni behať neúnavne po záhrade, či sa hrať s kamarátmi na ulici. Vždy keď si môže vybrať, uprednostní pohybové aktivity pred pokojnými. Preto nás neprekvapilo, keď nám raz oznámil, že ide kopať jamu a hladať poklad. Ten kúsok trávnika na našej záhrade sme oželeli, hlavne nech sa náš synček zahrá, zabaví a unaví. Prešiel asi týždeň, jama bola hlboká a náš syn ďalej neúnavne kopal a kopal. Báli sme sa, že bude sklamaný, keď žiaden poklad nenájde. Toľko práce a žiaden osoh. Aj sme mu začali dohovárať, že poklady sú najmä v rozprávkach či knižkách, no v skutočnosti ich nájde málokto. Ale on aj tak veril, že bude mať šťastie a nevzdával sa. Ubehli dva týždne a nás až srdcia boleli.

Synček sa neúnavne denne snažil. Bol odhodlaný. Jama bola viac ako pol metra hlboká a už sme sa aj začínali obávať o našu záhradu. Keď vtom syn zvýskol od šťastia. Našiel mincu. Poobzerali sme si ju. Bola nepoškodená a starožitná. A tak sme ju šli ohodnotiť a dopátrať sa, čo je zač. Odkiaľ pochádza, aká je stará. Čuduj sa svete, jej hodnota bola veľká. Synček plesal od šťastia a my sme veľkú časť odmeny odložili na jeho budúcnosť. Popritom sme boli hrdí na jeho veľkú odhodlanosť a vieru, že sa mu to podarí. Nemohol tušiť, či tam niečo nájde, no on sa denne snažil a šiel za svojím snom a cieľom. Stal sa našou veľkou inšpiráciou.