Máme krásnu chalúpku blízko Veľkej Fatry. Nedostanete sa k nej autom. Len peši cez les. Je opustená na čistinke. Všade navôkol sú smreky a borovice. Na verande cítiť vôňu živice a mokrej trávy, počuť spev vtákov či šušťanie v kroví, keď prebehne lesná zver. Milujeme to tam. Celá rodina. Na toto čarovné miesto chodievam od detstva a spája sa mi s ním jedna zaujímavá príhoda. Mala som vtedy zo desať rokov. Mamka mi dovolila vybehnúť pred dom. A ja som pozorovala motýle. Tie lietali z kvietka na kvietok, z rozkvitnutého kríka na krík. Nechala som sa uniesť, bežala som za nimi a bežala. Až som zistila, že netuším, kde som. Prepadla ma panika, rozplakala som sa, rozkričala a rozbehla. Ani neviem kam. No čím viac som bežala, tým väčší bol môj dojem, že som stratenejšia a ďalej od našej chalúpky.

V návale plaču som si sadla na kus machu pod stromom. A vtom som začula krásnu pieseň. Chcela som vedieť, kto ju spieva, tak som šla za zvukom. Stále som nikoho nevidela. No pieseň som počula a poslušne som kráčala ďalej. Až kým som pred sebou nezbadala náš dom. Tá melódia vtedy nečakane doznela. No ja som bola taká šťastná, že som späť, že som na to už ani nepomyslela. Utekala som do náruče svojej matky. A tíško som si v jej objatí spievala, čo som pred chvíľu počula. Maminka sa začudovala. Vraj odkiaľ to poznám. Jej stará mať jej tú pieseň spievala vždy, keď ju uspávala.