Tea Harbínyiová 

Dlho som si myslela, že som dieťa šťasteny. Životom som prechádzala ľahko. Často som si niečo priala a&nbsp;splnilo sa mi to. Akoby všetky diely môjho života do seba zapadali a&nbsp;ja som sa ani veľmi nemusela usilovať. Priala som si hrať na klavíri, tak som sa prihlásila na hudobnú školu a&nbsp;bola som najlepšia klaviristka v&nbsp;triede. Túžila som maľovať, tak som začala s&nbsp;olejomaľbou a&nbsp;všetci obdivovali moje kresby. Priala som si, aby ma prijali na prestížnu vysokú školu a&nbsp;bola som medzi prvými prijatými uchádzačmi. Chcela som stretnúť muža mojich snov a&nbsp;na druhy deň som ho našla a&nbsp;už neopustila. A&nbsp;okrem toho som mala úžasných rodičov a&nbsp;priateľov. Bola som jednoducho šťastná a&nbsp;takmer nikdy som sa netrápila, nebol dôvod. To sa však v&nbsp;istej chvíli skončilo. Manželovi sa ozvala vzdialená príbuzná zo zahraničia. 

Vraj ide pracovne na Slovensko a&nbsp;spýtala sa, či by nemohla bývať u&nbsp;nás. Samozrejme, neodmietol. Povedal, že si ju pamätá iba z&nbsp;detstva a&nbsp;že ju jeho rodičia nemali radi. No aj tak by mala rodina pri sebe stáť. Keď k&nbsp;nám prišla, akoby všetko sčernelo. Bola nepríjemná, falošná, nič dobré jej z&nbsp;očí nepozeralo. Okrem toho, že sa s&nbsp;ňou ťažko trávil čas, zmenilo sa aj veľa iného. Syn si zlomil nohu, mňa vyhodili z&nbsp;práce, manžel začal mávať depresie a&nbsp;ja šialené migrény. Pokazila sa nám práčka, auto, chladnička... Až som všetko to zlé prestala počítať. Nastal deň jej odchodu. Neuveríte, opäť sa rozjasnilo. Môj zdravý rozum nechcel pripustiť, že iba s&nbsp;ňou prišlo všetko zlé. No neskôr sa mi to potvrdilo. Asi o&nbsp;päť rokov neskôr. Povedala, že sa zastaví na jednu noc. Tú noc, keď bola u&nbsp;nás, bola šialená búrka. Pretiekla nám strecha a&nbsp;vytopilo nám celú obývačku. Ja som zaspávala s&nbsp;migrénou a&nbsp;manžel s&nbsp;plačom. Rozhodli sme sa, že ju k&nbsp;nám už nikdy nepustíme...