Dlho som si myslela, že som dieťa šťasteny. Životom som prechádzala ľahko. Často som si niečo priala a splnilo sa mi to. Akoby všetky diely môjho života do seba zapadali a ja som sa ani veľmi nemusela usilovať. Priala som si hrať na klavíri, tak som sa prihlásila na hudobnú školu a bola som najlepšia klaviristka v triede. Túžila som maľovať, tak som začala s olejomaľbou a všetci obdivovali moje kresby. Priala som si, aby ma prijali na prestížnu vysokú školu a bola som medzi prvými prijatými uchádzačmi. Chcela som stretnúť muža mojich snov a na druhy deň som ho našla a už neopustila. A okrem toho som mala úžasných rodičov a priateľov. Bola som jednoducho šťastná a takmer nikdy som sa netrápila, nebol dôvod. To sa však v istej chvíli skončilo. Manželovi sa ozvala vzdialená príbuzná zo zahraničia.

Vraj ide pracovne na Slovensko a spýtala sa, či by nemohla bývať u nás. Samozrejme, neodmietol. Povedal, že si ju pamätá iba z detstva a že ju jeho rodičia nemali radi. No aj tak by mala rodina pri sebe stáť. Keď k nám prišla, akoby všetko sčernelo. Bola nepríjemná, falošná, nič dobré jej z očí nepozeralo. Okrem toho, že sa s ňou ťažko trávil čas, zmenilo sa aj veľa iného. Syn si zlomil nohu, mňa vyhodili z práce, manžel začal mávať depresie a ja šialené migrény. Pokazila sa nám práčka, auto, chladnička... Až som všetko to zlé prestala počítať. Nastal deň jej odchodu. Neuveríte, opäť sa rozjasnilo. Môj zdravý rozum nechcel pripustiť, že iba s ňou prišlo všetko zlé. No neskôr sa mi to potvrdilo. Asi o päť rokov neskôr. Povedala, že sa zastaví na jednu noc. Tú noc, keď bola u nás, bola šialená búrka. Pretiekla nám strecha a vytopilo nám celú obývačku. Ja som zaspávala s migrénou a manžel s plačom. Rozhodli sme sa, že ju k nám už nikdy nepustíme...