Keď mi zomrela manželka, rozhodol som sa vymeniť náš veľký trojizbový byt za menší. Nebolo to zo dňa na deň a priznávam, že ma to veľmi frustrovalo. Predsa len na sídlisku som prežil vyše tridsať rokov a bol som s ním zrastený. Našiel som si menší dvojizbový, ale na druhom konci mesta. Dcéra mi ho odobrila aj pomohla pri sťahovaní. Bol som zvedavý, ako si na nové prostredie zvykne môj jazvečík Toby. Ten všetko oňuchával v byte aj vonku. Prosto nasával nové prostredie a zvykal si. Tak ako aj ja. Raz sme sa spolu vybrali na vychádzku dosť ďaleko od našej bytovky. Bola tam trávnatá plocha, spadnutý plot, ktorým bola niekedy ohradená a chlapci na nej občas hrali futbal. Málokto sem chodil so psom a môj Toby sa mohol vyblázniť. Stále sa zoznamoval s novým terénom a objavil čosi blízko múrika bývalého plota.

Hneď tam začal hrabať. Volal som ho k sebe, ale zrazu akoby ohluchol. Pomyslel som si, že asi našiel nejaké zahrabané kosti, čo psi občas robia. Išiel som za ním a on sa na mňa tak zvláštne pozrel, akoby mi chcel povedať, prepáč musím niečo vyhrabať. Pozrel som sa do jamy, ale žiadne kosti. Zatváril som sa, že nechápem, dal som ho na vôdzku a odtiahol. Nepáčilo sa mu to. Mne zase tie jeho zablatené labky, ktoré budem musieť umývať. Vzpieral sa, ale nepovolil som. Zahrabal som jamu a odišiel. Nasledujúce dni som sa s ním prechádzal blízko nášho domu. Asi po týždni som sa opäť vrátil na tú lúku. Toby vyskakoval, kňučal a jeho radosť bola obrovská. Samozrejme, že sa rozbehol k plotu a začal hrabať. Keď po dlhšom čase nereagoval na volanie, išiel som k nemu. Hlavu mal už vo vyhrabanej jame. Pozrel som sa do nej a videl som viečko zaváraninovej fľaše. Odhrnul som hlinu a naozaj tam bola fľaša. Vytiahol som ju. Bola plná zlatých prsteňov, náramkov a retiazok.