Mama mala viacero diagnóz a tušili sme, že už dlho medzi nami nebude. Lekár to odhadol maximálne na dvadsaťštyri hodín. Ani ich nevyčerpala… Keď dožila, prišiel lekár, prečítal si lekárske správy s diagnózami, pozrel si mamu a vypísal papiere. Odišiel a my sme čakali na funebrákov. Rýchlo sme ju umyli a obliekli. Vystretá ležala na váľande. Setra navrhla, aby sme jej obuli topánky. Pozrela som sa do skrinky s topánkami. Všetky boli obnosené. Švagor bol proti obúvaniu. V tej smútočnej chvíli si neodpustil sarkastickú poznámku, že mama sa už predsa na druhom svete nebude prechádzať. Oponovala som, že mama bola nerada bosá a vždy jej bolo zima na nohy. Aj v lete si do sandálov obúvala tenké ponožky. Sestra navrhla, že zajtra mame kúpi nejaké topánky a zanesie ich do pohrebnej služby, aby jej ich obuli. Švagor krútil hlavou, že je to zbytočné, a môj muž súhlasil. Ja som sa bála, že si niekto z dedinčanov všimne, že mama nie je obutá, a budú nás ohovárať. Napokon sme sa dohodli: k prievozníkovi Charónovi mamu pošleme bosú. Objednáme hustejšie tkané obradné rúcho, pod ktorým mama „zvládne“ aj deň rozlúčky, a všetko sa vyrieši.

Dedinčania boli s obradom spokojní a že je mama neobutá, si nikto nevšimol. Teda aspoň sa nešírili žiadne reči. Horšie bolo, že už po týždni sa mi s mamou prisnilo. Že sa má dobre, ale že jej je zima. O niekoľko dní som sa prebudila na to, že ma čosi gniavi. Cítila som tlak na hrudi, ťažko sa mi dýchalo, a keď som otvorila oči, nejaká postava sa mihla v izbe. Muž ma vysmial, že to bol sen. No ja som si o tom myslela svoje. Na druhý deň som zbalila mamine najzachovalejšie topánky, malú motyčku a išla som na cintorín. Odložila som veniec, vykopala som dosť hlbokú jamku a do nej som topánky zahrabala. Bude to znieť neuveriteľne, ale nikdy viac sa mi s mamou neprisnilo.