Nedávno som čítal, že nejaký mladík plával, zrazu sa ponoril a skončil na dne jazera. Vrátil sa mi zážitok s mojou sestrou Hankou starý takmer tridsať rokov. Sestra bola o osem rokov mladšia a ja som bol vždy ten, kto za ňu vonku pri hraní alebo cestou do školy a späť zodpovedal. Prosto starší brat. Chodil som s ňou aj na pieskovisko, lebo mama nemala čas a otec bol stále preč, jazdil na kamióne. Sestra ma rešpektovala. A neskôr aj mojich kamarátov. Postupne ju zapájali aj do našich hier. Raz sa to skončilo takmer tragicky. Bolo leto, prvý prázdninový deň a s partiou sme si dali stretávku pri jazere. Samozrejme, Hanka s nami. Chvíľu sme sa len tak bláznili vo vode a potom ktosi navrhol preteky v plávaní pod vodou. Hanka chcela súťažiť s nami. Súhlasili sme. Dvaja už mali odplávané a na rade bola ona. Plávala, plávala a zrazu zmizla. Pozerali sme sa na hladinu, no Hanka nikde, nevynorila sa.

Nadýchol som sa, ponoril, ale nevidel som ju. Všetci sme ju hľadali, potápali sa, no hlbšie ako možno dva metre sme sa nedostali. A voda tam bola hlboká desať až pätnásť metrov. Čas letel a ja som si v strachu uvedomil, že sa utopila. Skrátim to. Možno naozaj iba náhodou práve vtedy zastalo pri jazere auto s potápačmi, ktorí si chceli čosi nacvičovať. A náhodou bol ich inštruktor lekár záchranár s dlhoročnými skúsenosťami. A náhodou sa im podarilo Hanku dosť rýchlo vytiahnuť a vďaka tvrdohlavosti lekára aj oživiť hoci vo vode bola možno pätnásť-dvadsať minút. Keď dorazila sanitka, už dýchala. Nezostala postihnutá, mozog sa rýchlo zregeneroval. Keď som sa jej neskôr pýtal, čo sa stalo, prečo prestala plávať, vraj zrazu nemohla pohnúť rukami ani nohami. A to ostatné bola náhoda?