Sestra Ela žila s nami v bývalom rodičovskom dome a čoraz častejšie spomínala smrť. Moje kolegyne sa čudovali, lebo vraj starší sa toho slova boja. V ľudskej mysli je totiž zafixované spojenie staroba – choroba – smrť. Sestra nebola veľmi stará, mala 72 rokov a na svoj vek bola zdravá a čulá. Nehltala denne za hrsť liekov ako niektorí dôchodcovia v jej veku. Bola aktívna a neuveriteľne životaschopná. Keď nás v zime atakovala chrípka, ona si na vychádzkach užívala sneh a mrazivý vietor. Prišla domov, uvarila si čaj z byliniek, pridala doň med a bolo jej dobre. Verila, že je to najzdravší nápoj, ktorý zabezpečuje pohodlný a zdravý život až do neskorého veku. Hoci bola zdravá, predsa len pri rôznych príležitostiach často spomínala smrť. Zubárka ju napríklad nahovárala na nový, pekný chrup.

Že jej odstráni staré mostíky, ošetrí zuby, nasadí nové korunky a tak ďalej, že bude mať pekný úsmev. Ela to odmietla. Zuby si síce dala opraviť, ale nič viac. Že tie úpravy nepotrebuje, lebo ona sa už dlho usmievať nebude. Zubatá vraj už čaká. Vzala som ju do obchodu, aby si niečo na seba kúpila, lebo roky chodí v tom istom. Odbila ma, že do smrti jej to stačí. Keďže nebola chorá, vošiel mi do hlavy chrobák, či neuvažuje nad nejakou možnosťou, ako odísť z tohto sveta. Ale hneď som to aj odmietla. Ela bola veriaca a na život by si nesiahla. Neubehol ani rok, čo Ela tak často spomínala smrť, keď nám pri dverách zazvonili policajti. Vydesila som sa, že syn havaroval na motorke. Nie. Elu na priechode pre chodcov zrazilo auto a cestou do nemocnice dodýchala. Tak neviem... Privolala si tú smrť myšlienkami? Veď často o nej hovorila. A vôbec, dá sa to?