Tea Harbínyiová 

<p>Pracoval som v&nbsp;pekárni. A&nbsp;tak som musel vstávať o&nbsp;pol tretej ráno, aby som už o&nbsp;štvrtej vypekal voňavé pečivo. Zákazníci často už pred siedmou postávali pred pekárňou, vábila ich vôňa a&nbsp;prázdne brucho. Miloval som svoju prácu. Rána boli zväčša tiché, každý sa oddával spánku. Len ja som pil na terase kávu, snažil som sa prebrať a&nbsp;chystal som sa do práce. Raz sa mi stala veľmi zvláštna vec. Sedel som v&nbsp;aute, bol som sám na ceste medzi dvoma dedinami. Zozadu ma niečo oslepilo silným svetlom. Tak, že som ani poriadne nevidel na cestu. Myslel som si, že ďalšie auto, no nie. Bolo to niečo, čo preletelo ponad mňa. Chvíľu som sa na to díval ako na hviezdu na oblohe vysoko nad sebou. A&nbsp;zrazu tá hviezda zmizla. Rýchlosťou svetla odletela. Ostala po nej iba škvrnka.</p>

<p>Dlho som si navrával, že som nebol prebratý, bol som príliš unavený, že sa mi to iba zdalo. No o&nbsp;dva roky som to videl zas. Opäť skoro ráno... Keď som pil kávu na terase. Chvíľu som na to civel a&nbsp;navrával som si, že je to možno pohybujúca sa družica. Potom to zastalo a&nbsp;silno zasvietilo. Až oslepujúco. A&nbsp;vzápätí to neskutočne rýchlo zmizlo, odletelo... Ostal som ako obarený. V&nbsp;pekárni som sa zdôveril kolegovi, čo som videl. Pousmial sa. Vraj mu už niekto z&nbsp;týchto končín o&nbsp;tom rozprával. Jeho sused, ktorý má farmu a&nbsp;skoro ráno vstáva ku kravám. Neveril mu. No vraj keď už o&nbsp;tom rozprávam aj ja, možno na tom niečo bude...</p>