Som dobrodružná povaha. Nikde neobsedím, nemôžem vydržať s jedným partnerom ani na jednom mieste. Teda tak to bolo, kým sa mi nestalo niečo, čo dodnes považujem za príliš veľkú zhodu náhod. Som vášnivá cestovateľka. Vždy, keď mám našetrených dosť peňazí, blúdim prstom po mape a rozmýšľam, ktorú krajinu navštívim tentoraz. Raz môj prst dopadol na Írsko. Sedela som v autobuse z Dublinu, keď si ku mne prisadol veľmi sympatický mladík. Dali sme sa do reči a ja som mala už po piatich minútach rozhovoru pocit, že som spoznala svoju spriaznenú dušu. Bol to prvý muž, ktorý myslel ako ja, ktorý mal rovnaký životný štýl ako ja. No stala sa tragédia: náš autobus havaroval. Bolo v ňom aj pár vážne zranených cestujúcich. Odvtedy si pamätám už len paniku a sanitky. Mala som otras mozgu, inak nič.

Prebrala som sa v nemocnici a na druhý deň ma prepustili. No svojho spolusediaceho som viac nevidela. O niekoľko rokov neskôr ma moje bludné nohy zaviedli do Nepálu. Sedela som v autobuse a zrazu som začula známy hlas. Neverila som vlastným ušiam. To, čo nás v Írsku rozdelilo – autobus, nás teraz po rokoch opäť spojilo. Tentoraz sme spolu precestovali celú krajinu. A nielen tú. Ešte mnoho krajín plánujeme spolu navštíviť. Moja dobrodružná povaha trošku skrotla, pretože sa zamilovala. Napriek tomu sa svojho ja úplne nevzdala a žije naplno podľa vlastných predstav s milovanou osobou po boku. Nech žije autobus!