Tea Harbínyiová 

Moja najlepšia kamarátka bola ozaj najlepšia. Nielen v&nbsp;tom dobrom, ale aj v&nbsp;niečom mierne nadpozemskom a&nbsp;nevysvetliteľnom. Naše mamky boli najlepšie kamarátky. A&nbsp;tak sa dohodli, že si skúsia kúpiť domy vedľa seba. Podarilo sa. Potom obe v&nbsp;rovnakom čase otehotneli. A&nbsp;nielen to! Narodili sme sa v&nbsp;tej istej pôrodnici a&nbsp;v&nbsp;tom istom čase. Naši otcovia plakali, naše mamy plakali. Nikto nedokázal uveriť tej náhode. No všetci boli šťastní. Vyrastali sme ako sestry. Celé dni sme sa hrali. Medzi záhradami sme mali bránku, a&nbsp;tak sme pobehovali hore-dolu. Už som ani nevedela, ktorý dom je môj a&nbsp;ktorý jej. Raz nám obed navarila moja, inokedy jej mamka. Potom sme obe šli na tú istú školu a&nbsp;spolu sme si poobede robili úlohy. Puto bolo silné. 

Už v&nbsp;detstve sme začali bádať niečo zvláštne. Keď bola moja priateľka chorá, aj ja som sa cítila zvláštne. Keď si zlomila nohu a&nbsp;mala sadru, noha svrbela aj mňa. Raz popoludní ma bolela hlava a&nbsp;zistila som, že aj kamarátka má migrénu. Keď sa rozišla s&nbsp;priateľom, hlboký smútok som cítila tiež. A&nbsp;potom ťažko ochorela. Pre ňu to muselo byť strašné obdobie. No ľahké nebolo ani pre mňa. Bolelo ma celé telo. Celá duša. Čím bolo horšie jej, tým bolo horšie mne. Jedno ráno som nevládala vstať z&nbsp;postele. Vedela som, že je zle. V&nbsp;ten deň moja priateľka zomrela. Po jej pohrebe sa všetky moje bolesti skončili. Také puto som už v&nbsp;živote nezažila. A&nbsp;navždy mi bude chýbať.