Na pár dní som si odskočila do Mníchova. Žije tam kamarátka ešte zo študentských rokov. Ona zasa občas pricestuje ku mne. Sú to veľmi príjemné stretnutia. Pochodíme si po meste, pozrieme si nejaké výstavy, vypijeme kávu, každá niečo nakúpi a potom sa rozlúčime. Je nám dobre. Pri jednej návšteve sme si zašli na výstavu obrazov neznámych autorov spojenú s aukciou v prospech postihnutých detí. Pekné krajinky mi priam hladkali dušu. Veď aj ja občas niečo také namaľujem a potom obrázky rozdávam kamarátom. Prechádzali sme miestnosťami, obdivovali obrazy a zrazu som akoby vrástla do zeme. Nevládala som urobiť krok. Pred očami som mala svoj obraz. Keď som sa spamätala, obzerala som si ho z rôznych uhlov. Bol to on. Najmä to evidenčné číslo 68 pribité na fasáde domu bolo neopakovateľné. Smaltovaná tabuľka s obitým pravým horným rohom. Stopa po kameni, keď ho raz brat trafil. Pozerala som naň a bola som smutná. Ten obraz som darovala dcére, ktorá pred rokmi emigrovala do Ameriky, čo nám vtedy celej rodine poriadne skomplikovalo život.

Tak to za socializmu bolo. Po našej revolúcii som ju volala domov, aspoň na návštevu. Nemohla, práve bola po pôrode. Tak som sa vybrala ja za ňou. A ako najoriginálnejší darček som sa rozhodla darovať jej obraz domu mojich rodičov, v ktorom si ona užila takmer každé prázdniny. Nepodpísala som ho. Kamaráti ma od toho odhovárali, že by som pri cestovaní mohla mať na hraniciach problémy. Dcéra sa obrazu potešila. No pre zaťa nemal cenu. Zrejme čakal, že prinesiem nejaký majetok. Bol taký a dcéra mi povedala, aby som to neriešila. O pár rokov sa rozišli… Stála som pred obrazom a nechápala, ako sa takmer po tridsiatich rokoch dostal do Európy a prečo.