Tea Harbínyiová 

Dodnes mám husiu kožu na celom tele, keď si spomeniem, čo sa nám stalo na pobyte v&nbsp;Amerike. Bývali sme v&nbsp;malom prenajatom domčeku. Majiteľ bol milý pán, ktorý zariadil bungalov útulne. Dbal na jeho aj našu bezpečnosť, a&nbsp;tak sme mali alarm a&nbsp;kameru nad dverami. Raz v&nbsp;noci sme počuli zvláštne buchnutie <a target="_blank" rel="noopener" href="https://www.inter-okno.sk/"><strong>vchodových dverí</strong></a>. Šli sme sa tam pozrieť, no nikto za nimi nebol. Keď sa to stalo aj ďalšiu noc, nedalo nám to. Zatelefonovali sme majiteľovi domu a&nbsp;vyrozprávali mu, čo sa u&nbsp;nás posledné dve noci dialo. Sľúbil, že pozrie záznamy z&nbsp;kamery. Čo povedal, to dodržal. Ešte v&nbsp;ten deň prišiel za nami. Pozreli sme si záznamy, no nikoho sme nevideli. Netušili sme, ako si máme vysvetliť to búchanie a&nbsp;klopanie. Potom opäť nastala noc, pršalo. Pamätám si to ako dnes, ako sa trasiem od strachu v&nbsp;posteli.

A&nbsp;vtom to prišlo. Vŕzganie verandy a&nbsp;buch, buch... celý dom sa otriasal strašidelnými tónmi onoho nevysvetliteľného búchania do dverí. Kamarát bol statočný, hneď utekal k&nbsp;dverám a&nbsp;v&nbsp;ruke držal palicu. Ja som sa spod periny ani nehla. No na verande opäť nikto nebol. Priateľ zamkol dvere a&nbsp;zavčasu ráno sme opäť telefonovali majiteľovi. Na kamere sme ani tentoraz nevideli žiadnu postavu. No teraz tam už niečo bolo. Stopy na verande od blata! V&nbsp;istej chvíli sa tam zjavili, ale nikam neviedli. Nedokázala som byť statočná. Mala som dvadsať rokov. V&nbsp;momente som sa zbalila a&nbsp;utiekla! Neskôr som sa dozvedela, že majiteľ domu zomrel za záhadných okolností.