Dodnes mám husiu kožu na celom tele, keď si spomeniem, čo sa nám stalo na pobyte v Amerike. Bývali sme v malom prenajatom domčeku. Majiteľ bol milý pán, ktorý zariadil bungalov útulne. Dbal na jeho aj našu bezpečnosť, a tak sme mali alarm a kameru nad dverami. Raz v noci sme počuli zvláštne buchnutie vchodových dverí. Šli sme sa tam pozrieť, no nikto za nimi nebol. Keď sa to stalo aj ďalšiu noc, nedalo nám to. Zatelefonovali sme majiteľovi domu a vyrozprávali mu, čo sa u nás posledné dve noci dialo. Sľúbil, že pozrie záznamy z kamery. Čo povedal, to dodržal. Ešte v ten deň prišiel za nami. Pozreli sme si záznamy, no nikoho sme nevideli. Netušili sme, ako si máme vysvetliť to búchanie a klopanie. Potom opäť nastala noc, pršalo. Pamätám si to ako dnes, ako sa trasiem od strachu v posteli.

A vtom to prišlo. Vŕzganie verandy a buch, buch... celý dom sa otriasal strašidelnými tónmi onoho nevysvetliteľného búchania do dverí. Kamarát bol statočný, hneď utekal k dverám a v ruke držal palicu. Ja som sa spod periny ani nehla. No na verande opäť nikto nebol. Priateľ zamkol dvere a zavčasu ráno sme opäť telefonovali majiteľovi. Na kamere sme ani tentoraz nevideli žiadnu postavu. No teraz tam už niečo bolo. Stopy na verande od blata! V istej chvíli sa tam zjavili, ale nikam neviedli. Nedokázala som byť statočná. Mala som dvadsať rokov. V momente som sa zbalila a utiekla! Neskôr som sa dozvedela, že majiteľ domu zomrel za záhadných okolností.