Tento príbeh by sa asi mal začať vetou – som vášnivý turista. No nie, nie je to tak. Práve naopak. Bol som tam z donútenia. Všetci kamaráti šli, a tak aj ja. Aby som zapadol. Šli sme na vrch vysokého kopca. Príroda bola krásna, počasie teplé. Na oblohe nebol ani jediný obláčik. Napriek tomu bolo sviežo a nie príliš horúco. Aj tak som ťažko znášal šliapanie do kopca. Začali sme vcelku neskoro. Okolo tretej poobede. Moji kamaráti, športovci, boli presvedčení, že to bez problémov do západu slnka stihneme. Ale nečakali, že budem taký pomalý. Slnko zapadalo, keď sme vyšli na vrchol. A tak sme pohľadali nocľaháreň a rozhodli sa prespať v kopcoch. Drevený domček bol útulný, spali sme v ňom len my. No strhla sa búrka. Silný vietor a dážď lomcovali všetkými stranami. Keď sme ráno vyšli von, na zemi bolo popadaných mnoho konárov, ihličia, listov. Ani za svet sme nevedeli nájsť žiadne značenie.

Nevedeli sme, ktorým smerom sa vybrať ďalej. Vtom som uvidel fialové značenie. Netušili sme, kam vedie, no povedali sme si, že možno vďaka nemu prídeme na rázcestie, kde budú aj ďalšie značky a tabule. No nestalo sa, fialová značka nás zvláštnymi skratkami a cestičkami doviedla až úplne dole na parkovisko. Ani nie o hodinu sa spustila strašná víchrica, ktorá zhodila veľa stromov. Dobre, že sme v tom čase v horách už neboli. Kde sa nabrala tá fialová značka? Taká farba predsa neexistuje na turistických chodníkoch. Mojim kamarátom to nedalo. O dva roky sa tam šli pozrieť. Všetko bolo pekne značené, fialovú značku však nikde nenašli.