Tea Harbínyiová 

Plavili sme sa medzi krásnymi gréckymi ostrovmi na našej jachte. Na palube som bola ja, manžel, naše dve deti a&nbsp;sestra s&nbsp;rodinou. Všetci sme boli ohúrení nádhernými scenériami, ktoré sa vôkol nás rozprestierali. Sem-tam sme zakotvili vedľa ostrovčeka a&nbsp;vychutnávali azúrovo modré more. Bolo nám tak dokonale, že ma ani neudivilo, keď sa jeden deň začalo zmrákať. Povedali sme si, že radšej pôjdeme do najbližšieho prístavu a&nbsp;búrku prečkáme tam. No po ceste sa nám stalo niečo zvláštne. Obloha potemnela. Mala som dojem, akoby sme v&nbsp;tej čiernej tme boli na mori iba my. Všetko navôkol sa spomalilo, bolo úplné ticho. Pozerali sme sa jeden druhému do tváre. Boli to dlhé pohľady. Vystrašené. Netušili sme, kde sme a&nbsp;čo sa deje. A&nbsp;potom nás odrazu oslepilo svetlo. Svietilo slnko a&nbsp;opäť bolo krásne počasie.

Manžel, kapitán, pozrel na navigáciu a&nbsp;zistil, že sme niekde inde, než sme boli predtým. Takmer o&nbsp;päťdesiat kilometrov iným smerom. Keď sme sa pozreli na mobilné telefóny, pocítili sme ďalší šok – bol iný dátum a&nbsp;čas. Od chvíle, keď sme vošli do búrky, ubehlo takmer pätnásť hodín. Kde sme sa to ocitli? Ako je možné, že ubehlo tak veľa času? Mali sme dojem, že to boli minúty, nie hodiny. Čo sa to stalo?