Nebýva to dnes už zvykom, ale my sme tak žili odnepamäti. Vo viacgeneračnom dome, o ktorý sme delili nielen s mojimi rodičmi, ale aj so súrodencami. Časom rodičia zostarli. Dom bol obrovský, a tak sa doň postupne prisťahoval manžel mojej sestry, moja a bratova manželka a narodili sa nám deti. Ani sme sa nenazdali a bol plnší ako kedykoľvek predtým. Pobehovalo v ňom šesť detí, ktoré s láskou pozorovali moji rodičia. Medzi nimi radostne pobehoval psík – Beny. Fungovanie v dome bolo idylické. Narazili sme však na problém. Beny nenávidel bratovu manželku. Bol to nesmierne prítulný a dobrý pes. Nikdy nejavil známky agresivity. No pri nej sa menil. Pôsobil ustráchane, nedôveroval jej, nešiel k nej. Skrátka, nemal ju rád. Spočiatku som si to nevedel vysvetliť. Všetci sme ju predsa zbožňovali. Časom som si začal všímať zvláštne veci. Raz som sa pozeral von oknom na náš dvor.

Ona o tom nevedela. Videl som ju ako surovo zbila ich syna. Inokedy nebadane kopla do Benyho, keď šla okolo neho. Uvedomil som si, že sme sa vlastne nikdy nestretli ani s jej rodinou. Vraj s ňou má zlé vzťahy a sklamali ju. Bola to pravda? Nedalo mi to, pokúsil som sa s jej rodinou spojiť. Spočiatku sa nechceli so mnou stretnúť, ale nakoniec povolili. Povedali mi, že sa tak rozhodli, pretože sa boja o vnúčatá. Vnúčatá, ktoré nikdy nevideli a nestretli… Bratova nevesta vraj mala od raného detstva agresívne prejavy. V škole pravidelne ubližovala spolužiakom a týrala zvieratá. Mala minimálnu empatiu a vedela sa správať kruto. Časom udrela aj svoju matku a začala sa vyhrážať otcovi. Rozhodli sa, že s ňou ďalej pre ich bezpečie nebudú udržiavať vzťahy. Od toho dňa ju nevideli. Jej pretvárku našťastie náš Beny odhalil. Skôr ako my. A tak sme brata zachránili pred zlým človekom. Pri rozvode sa ukázala v pravom svetle, našťastie sme pri bratovi všetci stáli a dopadlo to dobre.