Viera Václavková

<p>Vystúpil som von. Vlastne ma z&nbsp;tej diery vyhodili. Najmä ten najaktívnejší s&nbsp;podobizňou diabla na prepotenom tričku. Vonku šero, zvláštne ticho. Obzeral som sa ako stratený v&nbsp;pralese. Pomaly sa mi v&nbsp;hlave rozvidnelo. Obývačka – zaplo mi! Čiže som vystúpil zo sna. Privrel som oči a&nbsp;opäť som videl toho diabla, čo ma týral. Vraj preto, že som zničil manželku. Manželka... Prešiel som do spálne a&nbsp;naša manželská posteľ bola prázdna. Dal som do pohybu asi všetky mozgové závity otupené včerajšou pijatikou a&nbsp;vynorilo sa mi, že záchranári včera ženu odviezli do nemocnice a&nbsp;ja som sa príšerne bál, že zomrie. Skončil som – ako vždy – v&nbsp;krčme. A&nbsp;zrejme som to poriadne prehnal, keď som sa ani nedostal do postele. No nič, musím sa prebrať. Koňačik a&nbsp;bude dobre. Potom nemocnica a&nbsp;zistím, ako na tom žena je. Otvoril som barovú skrinku a&nbsp;pred oči mi vyskočil nočný tyran. Zľakol som sa. Počul som smiech, videl som jeho ruky, ako ma ťahá do svojej podzemnej diery s&nbsp;mučiacimi nástrojmi, a&nbsp;položil som fľašu späť.</p>

<p>Studená sprcha, no ten pekelník sa mi pripomínal. Vlastne vo mne rezonovali jeho slová. Že manželka to neprežije, lebo slopem, ničím ju, a&nbsp;keď neprestanem, zoberie mi ju. Hlúposť, bol to iba poriadne sprostý sen – upokojoval som sa. Vyprchá! Obliekol som sa a&nbsp;išiel som do nemocnice. Lekár ma informoval, že stav je vážny, ale prognóza dobrá. Potešil ma. Vzal som si v&nbsp;robote voľno a&nbsp;išiel som to do krčmy osláviť. No len čo som tam vkročil, v&nbsp;mysli sa mi vynoril môj nočný tyran. Bol to len sen – opakoval som si. Dám si pivo, borovičku a&nbsp;bodka. Objednal som si a&nbsp;stislo mi hrdlo. Normálne sa mi dvihol žalúdok. V&nbsp;ten deň som nevypil ani kvapku alkoholu. Ani ďalší a&nbsp;potom ďalšie. Niečo sa vo mne začalo diať a&nbsp;kamaráti si mysleli, že mi preplo. Asi... Alebo ma niekto preprogramoval... Neviem. Viem, že už takmer pätnásť rokov som čistý, nepijem.</p>