Telefón z recepcie ma prekvapil. Návšteva. Nikoho som nečakal a ani som len netušil, kto by sa chcel so mnou stretnúť. Obliekol som si sako a zbehol som dolu. Recepčný ukázal na starého pána sediaceho pod veľkým fikusom. Oči sa nám stretli. Pán vstal, uklonil sa, podal mi ruku a predstavil sa. Spozornel som. Aj ja som sa tak nejako volal. No mama sa druhý raz vydala a dostal som nového otca aj nové priezvisko. Pozval ma na kávu. Mal som čas, tak som pozvanie prijal. Videl som na ňom, že je trochu nervózny. Netušil som, kto to je, či niekto z odboru, a čo vlastne chce. Sadli sme si a on zrazu začal rozprávať po slovensky. Ožil som. Prebudilo to moju zvedavosť. Dozvedel som sa, že pochádza z rovnakej dediny ako ja, že sa u nás kedysi dávno oženil, mal syna, ale to všetko je zapadnuté prachom desaťročí. Tak to vraj život chcel. Prerušil som ho, že si ma asi s niekým zmýlil, že nie som novinár a jeho príbeh isto nespracujem a neponúknem do médií a že ma zaujíma...

Zdvihol ruku, aby som ho neprerušoval, a pokračoval v rozprávaní. Mal som pocit, že je to obsah filmu o mužovi, ktorého zlákali do služieb zahraničnej kontrarozviedky, emigroval a doma nechal manželku s malým synom. Chýbali mu, no návrat bol nemožný. Školili ho spravodajské špičky a on postupoval. Budoval spravodajské siete v rôznych krajinách. Mal viac mien, úspechov, veľa peňazí aj pekných žien. Manželka sa opäť vydala, syn dostal iného otca aj iné meno. A on vymenil Európu za Ameriku a začal iný život. Keďže bol vo svojej profesii dobrý, aj z druhého kontinentu mapoval synov súkromný aj profesionálny život a bol naňho hrdý. Keď zistil, že sem priletí na kongres, rozhodol sa to využiť. Dopil kávu, poďakoval sa, vstal a na stolík položil ošúchanú fotografiu. Bol som na nej ja ako štvorročný. Vtedy ma totiž videl naposledy.