Viera Václavková

Náš jediný syn Leo na tri dni obsadil chalupu a&nbsp;sľúbil, že ju po akcii dá do poriadku. Verila som mu. Je pedant a&nbsp;slovo sa snaží dodržať. Vrátil sa v&nbsp;nedeľu podvečer a&nbsp;priniesol nejaké dobroty na ochutnanie. Vraj na obed si grilovali a&nbsp;všetko nezjedli. Otvoril plastovú misku a&nbsp;celkom dobre to voňalo. Muž hneď začal nedočkavo ochutnávať. Keď to syn videl, vytiahol z&nbsp;batoha fľašu vína a&nbsp;položil ju na stôl. Povedal, že bolo fajn, nič nerozbili a&nbsp;bola to senzačná pánska jazda. Teda bez dievčat. A&nbsp;potom spomenul jednu zaujímavosť. Vraj Peter, hydrogeológ, zistil, že v&nbsp;záhrade niečo máme. Ale je to hlboko v&nbsp;zemi. Cítil to sprvu v&nbsp;nohách. On je taký „zvláštny“ – hovoria o&nbsp;ňom kolegovia. Ale potom vytiahol akýsi prútik a&nbsp;povedal, že tam bude voda. A&nbsp;je to blízko jablone, z&nbsp;ktorej vietor vlani odčesol mohutný konár.

Muž sa usmial a&nbsp;pokrútil hlavou. Vedel o&nbsp;tom svoje. Jeho otec, môj svokor, dal kedysi k&nbsp;dispozícii celé okolie domu aj so záhradou nejakému vychýrenému prútikárovi a&nbsp;ten nič nenašiel. Prútik mu zareagoval len nad miestom, kadiaľ vedie k&nbsp;domu vodovodné potrubie. Ale voda by sa zišla. V&nbsp;lete obyčajne z&nbsp;vodovodu len kvapká a&nbsp;vtedy si ju vozíme z&nbsp;dediny. Príde tam cisterna a&nbsp;čapujeme ju do bandasiek. Leo sa nedal odradiť. Tá voda mu vŕtala v&nbsp;hlave. Navrhol Petrovi, aby prišiel prebádať terén pomocou prístrojov. Prišiel a&nbsp;mal so sebou aj virguľu. Najskôr sa prešiel po záhrade bez nej a&nbsp;vodu zacítil tam, kde aj v&nbsp;sobotu – blízko jablone. Potom si vzal virguľu a&nbsp;pomaly sa presúval terénom. Tá zareagovala presne na tom mieste. Bol si istý, že sa nemýli. Potvrdil mu to aj jeden z&nbsp;prístrojov, čo mal so sebou. A&nbsp;vraj by nemala byť príliš hlboko, tak do desať metrov. Bola. A&nbsp;mne nie je jasné, ako ju mohol cítiť aj v&nbsp;tele.