Náš jediný syn Leo na tri dni obsadil chalupu a sľúbil, že ju po akcii dá do poriadku. Verila som mu. Je pedant a slovo sa snaží dodržať. Vrátil sa v nedeľu podvečer a priniesol nejaké dobroty na ochutnanie. Vraj na obed si grilovali a všetko nezjedli. Otvoril plastovú misku a celkom dobre to voňalo. Muž hneď začal nedočkavo ochutnávať. Keď to syn videl, vytiahol z batoha fľašu vína a položil ju na stôl. Povedal, že bolo fajn, nič nerozbili a bola to senzačná pánska jazda. Teda bez dievčat. A potom spomenul jednu zaujímavosť. Vraj Peter, hydrogeológ, zistil, že v záhrade niečo máme. Ale je to hlboko v zemi. Cítil to sprvu v nohách. On je taký „zvláštny“ – hovoria o ňom kolegovia. Ale potom vytiahol akýsi prútik a povedal, že tam bude voda. A je to blízko jablone, z ktorej vietor vlani odčesol mohutný konár.

Muž sa usmial a pokrútil hlavou. Vedel o tom svoje. Jeho otec, môj svokor, dal kedysi k dispozícii celé okolie domu aj so záhradou nejakému vychýrenému prútikárovi a ten nič nenašiel. Prútik mu zareagoval len nad miestom, kadiaľ vedie k domu vodovodné potrubie. Ale voda by sa zišla. V lete obyčajne z vodovodu len kvapká a vtedy si ju vozíme z dediny. Príde tam cisterna a čapujeme ju do bandasiek. Leo sa nedal odradiť. Tá voda mu vŕtala v hlave. Navrhol Petrovi, aby prišiel prebádať terén pomocou prístrojov. Prišiel a mal so sebou aj virguľu. Najskôr sa prešiel po záhrade bez nej a vodu zacítil tam, kde aj v sobotu – blízko jablone. Potom si vzal virguľu a pomaly sa presúval terénom. Tá zareagovala presne na tom mieste. Bol si istý, že sa nemýli. Potvrdil mu to aj jeden z prístrojov, čo mal so sebou. A vraj by nemala byť príliš hlboko, tak do desať metrov. Bola. A mne nie je jasné, ako ju mohol cítiť aj v tele.