Milujem oceán. Vždy, keď sa dá, som mu nablízku. Každé leto trávim pri ňom. Ale často ho navštívim aj v zime. Som totiž biologička, skúmam ho. A tak je blízky môjmu srdcu, a to nielen počas letných dovoleniek. Je to priestor, kde objavujem taje prírody a odkrývam nové, neprebádané oblasti. Najradšej mám, keď nás posadia do malej ponorky a môžem splynúť s oceánom v jeho hĺbkach. Neraz sme takto objavili živočíchy, ktoré sme ni­kdy predtým nevideli. Neraz sme vzali vzorky, ktoré odkryli nové skutočnosti o fungovaní podmorského života. No raz sme s kolegom uvideli niečo, čo nám vyrazilo dych. Za skalou sa niečo mihlo. A tak sme tam na­smerovali ponorku. No nikto tam nebol. Vtom sme opäť zbadali pohyb obďaleč. Šli sme tam. Naháňačka pokračovala, až sme to vzdali.

S ponorkou sme prestali krúžiť a len tak tíško a sme pozorovali podmorský svet. A vtedy sme v diaľke uvideli niečo neuveriteľné. Vyzeralo to ako človek. Chodilo to dvomi nohami po dne. Pohyby boli ladné. Potom sa to k nám otočilo. Oči tomu zasvietili v odraze našich svetiel. Viditeľne sa to zľaklo a rýchlo odplávalo preč. V ponorke zostalo hrobové ticho. Nevedeli sme si vysvetliť, čo sme práve videli. Nemali sme žiadne dôkazy. No videli sme to obaja. Ako však býva zvykom, keď­že si to naša myseľ nedokázala nijakým racionálnym spôsobom vysvetliť, postupne sme to obaja začali popierať. A sami seba sme presvedčili, že sa nám to iba zdalo a asi to bola iba nejaká ryba. No v mojej mysli zostal veľký ­otáznik.