Tea Harbínyiová 

Milujem oceán. Vždy, keď sa dá, som mu nablízku. Každé leto trávim pri ňom. Ale často ho navštívim aj v&nbsp;zime. Som totiž biologička, skúmam ho. A&nbsp;tak je blízky môjmu srdcu, a&nbsp;to nielen počas letných dovoleniek. Je to priestor, kde objavujem taje prírody a&nbsp;odkrývam nové, neprebádané oblasti. Najradšej mám, keď nás posadia do malej ponorky a&nbsp;môžem splynúť s&nbsp;oceánom v&nbsp;jeho hĺbkach. Neraz sme takto objavili živočíchy, ktoré sme ni­kdy predtým nevideli. Neraz sme vzali vzorky, ktoré odkryli nové skutočnosti o&nbsp;fungovaní podmorského života. No raz sme s&nbsp;kolegom uvideli niečo, čo nám vyrazilo dych. Za skalou sa niečo mihlo. A&nbsp;tak sme tam na­smerovali ponorku. No nikto tam nebol. Vtom sme opäť zbadali pohyb obďaleč. Šli sme tam. Naháňačka pokračovala, až sme to vzdali. 

S&nbsp;ponorkou sme prestali krúžiť a&nbsp;len tak tíško a&nbsp;sme pozorovali podmorský svet. A&nbsp;vtedy sme v&nbsp;diaľke uvideli niečo neuveriteľné. Vyzeralo to ako človek. Chodilo to dvomi nohami po dne. Pohyby boli ladné. Potom sa to k&nbsp;nám otočilo. Oči tomu zasvietili v&nbsp;odraze našich svetiel. Viditeľne sa to zľaklo a&nbsp;rýchlo odplávalo preč. V&nbsp;ponorke zostalo hrobové ticho. Nevedeli sme si vysvetliť, čo sme práve videli. Nemali sme žiadne dôkazy. No videli sme to obaja. Ako však býva zvykom, keď­že si to naša myseľ nedokázala nijakým racionálnym spôsobom vysvetliť, postupne sme to obaja začali popierať. A&nbsp;sami seba sme presvedčili, že sa nám to iba zdalo a&nbsp;asi to bola iba nejaká ryba. No v&nbsp;mojej mysli zostal veľký ­otáznik.