Aj dnes mám husiu kožu, keď si na to pomyslím. Zavriem oči a vidím to, akoby to bolo dnes.
Milujem oceán. Vždy, keď sa dá, som mu nablízku. Každé leto trávim pri ňom. Ale často ho navštívim aj v zime. Som totiž biologička, skúmam ho. A tak je blízky môjmu srdcu, a to nielen počas letných dovoleniek. Je to priestor, kde objavujem taje prírody a odkrývam nové, neprebádané oblasti. Najradšej mám, keď nás posadia do malej ponorky a môžem splynúť s oceánom v jeho hĺbkach. Neraz sme takto objavili živočíchy, ktoré sme nikdy predtým nevideli. Neraz sme vzali vzorky, ktoré odkryli nové skutočnosti o fungovaní podmorského života. No raz sme s kolegom uvideli niečo, čo nám vyrazilo dych. Za skalou sa niečo mihlo. A tak sme tam nasmerovali ponorku. No nikto tam nebol. Vtom sme opäť zbadali pohyb obďaleč. Šli sme tam. Naháňačka pokračovala, až sme to vzdali.
S ponorkou sme prestali krúžiť a len tak tíško a sme pozorovali podmorský svet. A vtedy sme v diaľke uvideli niečo neuveriteľné. Vyzeralo to ako človek. Chodilo to dvomi nohami po dne. Pohyby boli ladné. Potom sa to k nám otočilo. Oči tomu zasvietili v odraze našich svetiel. Viditeľne sa to zľaklo a rýchlo odplávalo preč. V ponorke zostalo hrobové ticho. Nevedeli sme si vysvetliť, čo sme práve videli. Nemali sme žiadne dôkazy. No videli sme to obaja. Ako však býva zvykom, keďže si to naša myseľ nedokázala nijakým racionálnym spôsobom vysvetliť, postupne sme to obaja začali popierať. A sami seba sme presvedčili, že sa nám to iba zdalo a asi to bola iba nejaká ryba. No v mojej mysli zostal veľký otáznik.