V neznámom teréne sme trochu zablúdili. Prišli sme k mostu cez rieku, ale bol to len taký provizórny. Domorodci ním však bez problémov prechádzali. Asi o kilometer ďalej bol civilizovanejší most, ako je tento. Mali sme teda dve možnosti, ako sa dostať do dediny. Kto sa nebojí, prejde týmto mostom. A bojazlivejší musia šliapať ďalej a potom sa zase kilometer vrátiť späť do dediny, kde sa máme stretnúť. Stála som oproti mostu, ktorý sa pod krokmi chodcov triasol a hojdal. Kto strácal stabilitu, chytil sa labilného zábradlia. Most bol dlhý asi pätnásť metrov a vysoký odhadom asi päť metrov. Domorodci si ho postavili, presnejšie zhotovili z konopných aj oceľových lán a drevených dosák. Denne ho využívali. Most spájal brehy nie príliš divokej rieky. No bolo po daždi, tak vody bolo viac, tá hučala, prskala a nepôsobila mierumilovne. Prechádzať mostom mohol vždy len jeden. Keď bol zhruba v jeho polovici, vykročiť mohol ďalší.

Štyria sme sa rozhodli zdolať ho. Dvaja z našej skupinky už prešli a kývali nám z druhého brehu. Ja s kamarátom sme čakali v rade. Postupovali sme bližšie k mostu a mne niečo hovorilo, aby som to vzdala. Silnelo to z minúty na minútu. Začali mi tŕpnuť nohy a žalúdok zvieral kŕč. Presne ako pri pocitoch nejakého nebezpečenstva. Viem, že to nebol strach. Bolo to však silné, akýsi výkričník, ktorý ma stopol. Moje zaváhanie využil domorodec s batohom a poďakoval sa mi. Kráčal isto, veď nie prvý raz po ňom prechádzal. Bol asi v polovici a na most vkročila ďalšia žena. Zrazu zvuk, ako keď sa zlomí strom, a jedna časť mosta sa pretrhla. Výkrik, muž spadol do rieky a tá ho unášala. Žena na začiatku mosta sa pre istotu štvornožky vrátila späť. A my dvaja sme prešli k ďalšiemu mostu.