Viera Václavková

V&nbsp;neznámom teréne sme trochu zablúdili. Prišli sme k&nbsp;mostu cez rieku, ale bol to len taký provizórny. Domorodci ním však bez problémov prechádzali. Asi o&nbsp;kilometer ďalej bol civilizovanejší most, ako je tento. Mali sme teda dve možnosti, ako sa dostať do dediny. Kto sa nebojí, prejde týmto mostom. A&nbsp;bojazlivejší musia šliapať ďalej a&nbsp;potom sa zase kilometer vrátiť späť do dediny, kde sa máme stretnúť. Stála som oproti mostu, ktorý sa pod krokmi chodcov triasol a&nbsp;hojdal. Kto strácal stabilitu, chytil sa labilného zábradlia. Most bol dlhý asi pätnásť metrov a&nbsp;vysoký odhadom asi päť metrov. Domorodci si ho postavili, presnejšie zhotovili z&nbsp;konopných aj oceľových lán a&nbsp;drevených dosák. Denne ho využívali. Most spájal brehy nie príliš divokej rieky. No bolo po daždi, tak vody bolo viac, tá hučala, prskala a&nbsp;nepôsobila mierumilovne. Prechádzať mostom mohol vždy len jeden. Keď bol zhruba v&nbsp;jeho polovici, vykročiť mohol ďalší.

Štyria sme sa rozhodli zdolať ho. Dvaja z&nbsp;našej skupinky už prešli a&nbsp;kývali nám z&nbsp;druhého brehu. Ja s&nbsp;kamarátom sme čakali v&nbsp;rade. Postupovali sme bližšie k&nbsp;mostu a&nbsp;mne niečo hovorilo, aby som to vzdala. Silnelo to z&nbsp;minúty na minútu. Začali mi tŕpnuť nohy a&nbsp;žalúdok zvieral kŕč. Presne ako pri pocitoch nejakého nebezpečenstva. Viem, že to nebol strach. Bolo to však silné, akýsi výkričník, ktorý ma stopol. Moje zaváhanie využil domorodec s&nbsp;batohom a&nbsp;poďakoval sa mi. Kráčal isto, veď nie prvý raz po ňom prechádzal. Bol asi v&nbsp;polovici a&nbsp;na most vkročila ďalšia žena. Zrazu zvuk, ako keď sa zlomí strom, a&nbsp;jedna časť mosta sa pretrhla. Výkrik, muž spadol do rieky a&nbsp;tá ho unášala. Žena na začiatku mosta sa pre istotu štvornožky vrátila späť. A&nbsp;my dvaja sme prešli k&nbsp;ďalšiemu mostu.