Na spomínaných vozíkoch bolo niekoľko našich paraolympijských športovcov v Tokiu. Vôbec prvé športové vozíky pre našich basketbalistov, ktorí v tom čase nemali šajnu, ako má taký vozík vyzerať, vyrábal s priateľmi rovno v Holly­woode.

V súčasnosti sa vo firme zameriavajú najmä na skútre. „Výrobcami sme boli do roku 1995, za čo nás ešte za Československa ocenili. Dnes vozíky na mieru skladáme zo súčiastok od iných výrobcov a dodávateľov.“

Stovky patentov

„Mal som postihnutú matku. V tom čase v celom Československu nebolo možné zohnať niečo na jej prepravu, čo by bolo aj dôstojné. Nebol výrobok, na ktorom by človek mohol príjemne sedieť a nemusel sa sám cítiť nepríjemne,“ spomína.

K dispozícii boli také hrôzy, aké ešte stále používajú v štátnych nemocniciach, pričom človek môže byť rád, keď sa mu taká haraburda, prísne strážená vrátnikmi, ujde. „V nemocniciach to vyzeralo príšerne. Kúpil som si letenku do USA, odkiaľ som doviezol vozík, a popritom som sa začal učiť, ako by mal vyzerať. Nemohli sme ho len tak odkopírovať, pretože taký výrobok môžu chrániť stovky patentov. Začali sme ich vyrábať a zháňať sami súčiastky od prevodoviek cez motory po ďalšie časti. Konštrukciu sme si dávali dokopy sami. Mali sme viac ako 50 dodávateľov. To bolo v čase, keď vozíky ešte vo veľkom nevyrábali a neposielali do celého sveta Číňania.“

Čínska produkcia a nástup lacných modelov, ktoré sa dali ľahko doviezť, spôsobili, že v Žiline prestali s výrobou, ale nevzdali sa úplne. Vyrábajú na mieru a na želanie. „Vo svete je kopa špecialistov, ktorí vyrábajú jeden z komponentov. Vieme kde objednať elektroniku, kde motor, prevodovku, čo len chceme… Potom to poskladáme. Používame napríklad kolesá z Texasu, rám zváraný v Taliansku, sedadlo z Hongkongu, elektroniku z Nového Zélandu…“

Pokračovanie na ďalšej strane...