Moja dcéra pre mňa znamená všetko. Jej matka nápor materstva nezvládla. Dcéra mala v tom čase osem mesiacov. Na stole som našiel papierik. Vraj sa veľmi ospravedlňuje, no ona už ďalej nemôže. A zmizla... Matka mojej dcéry, moja manželka, moja láska. Odvtedy jej nebolo. Netušil som, ako sa má ani kde je. Rozhodol som sa dcéru netrápiť. O mame som jej nerozprával, fotky som jej neukazoval. Zbytočne by ju hľadala, zbytočne by po nej pátrala. Nejavila predsa o ňu záujem. Robil som, čo som vedel, aby bola šťastná. No aj keď to na sebe nedala znať, viem, že jej mama veľmi chýbala. Videla, že iné deti mamy majú a ona nie. Je statočné dievčatko, neutápala sa v smútku. Naučila sa tešiť zo všetkého, čo jej deň priniesol. Keď podrástla a mala osem rokov, túžila byť tanečnicou, a tak som ju prihlásil do tanečnej školy.

Milovala to tam. Po roku jej zintenzívnili tréningy, keďže bola veľmi nadaná. Neprekážalo jej to. Vraj má výbornú trénerku a cíti sa pri nej ako s mamou. Rozprávala o nej čoraz častejšie. Tvrdila, že jej je veľmi blízka a že pri nej cíti niečo iné ako pri ostatných ľuďoch. Vraj jej nikdy nikto nerozumel lepšie ako ona… Začal som sa o to zaujímať. Chcel som tú ženu spoznať. Skoro som z nôh spadol, keď som zistil, že je to biologická matka našej dcéry. A ona tiež. Netušila, že tá šikovná tanečníčka, ktorú si tak obľúbila, je naozaj jej dcéra. Osud chcel, aby sa opäť stretli. Ich cesty sa spojili a už ich opäť nikto až dodnes nerozdelil. Obe majú veľké srdcia. Nedovolili, aby ich zaplnil hnev a urazenosť, a tak začali odznova.