Tea Harbínyiová 

Moja dcéra pre mňa znamená všetko. Jej matka nápor materstva nezvládla. Dcéra mala v&nbsp;tom čase osem mesiacov. Na stole som našiel papierik. Vraj sa veľmi ospravedlňuje, no ona už ďalej nemôže. A&nbsp;zmizla... Matka mojej dcéry, moja manželka, moja láska. Odvtedy jej nebolo. Netušil som, ako sa má ani kde je. Rozhodol som sa dcéru netrápiť. O&nbsp;mame som jej nerozprával, fotky som jej neukazoval. Zbytočne by ju hľadala, zbytočne by po nej pátrala. Nejavila predsa o&nbsp;ňu záujem. Robil som, čo som vedel, aby bola šťastná. No aj keď to na sebe nedala znať, viem, že jej mama veľmi chýbala. Videla, že iné deti mamy majú a&nbsp;ona nie. Je statočné dievčatko, neutápala sa v&nbsp;smútku. Naučila sa tešiť zo všetkého, čo jej deň priniesol. Keď podrástla a&nbsp;mala osem rokov, túžila byť tanečnicou, a&nbsp;tak som ju prihlásil do tanečnej školy. 

Milovala to tam. Po roku jej zintenzívnili tréningy, keďže bola veľmi nadaná. Neprekážalo jej to. Vraj má výbornú trénerku a&nbsp;cíti sa pri nej ako s&nbsp;mamou. Rozprávala o&nbsp;nej čoraz častejšie. Tvrdila, že jej je veľmi blízka a&nbsp;že pri nej cíti niečo iné ako pri ostatných ľuďoch. Vraj jej nikdy nikto nerozumel lepšie ako ona… Začal som sa o&nbsp;to zaujímať. Chcel som tú ženu spoznať. Skoro som z&nbsp;nôh spadol, keď som zistil, že je to biologická matka našej dcéry. A&nbsp;ona tiež. Netušila, že tá šikovná tanečníčka, ktorú si tak obľúbila, je naozaj jej dcéra. Osud chcel, aby sa opäť stretli. Ich cesty sa spojili a&nbsp;už ich opäť nikto až dodnes nerozdelil. Obe majú veľké srdcia. Nedovolili, aby ich zaplnil hnev a&nbsp;urazenosť, a&nbsp;tak začali odznova.