Tea Harbínyiová 

Bol to len sen. Len? Čo ak v&nbsp;ňom bolo viac, ako si dokážeme predstaviť? Ocitla som sa pred obrovskou bránou. Drevenou, dobovou. Otvorila som ju a&nbsp;uvidela nádhernú obrovskú miestnosť. V&nbsp;strede visel prekrásny obrovský luster, ktorý padal z&nbsp;vysokého stropu. Po bokoch boli dve schodištia, jedno napravo, druhé naľavo. Obzerala som sa okolo seba s&nbsp;iskrou v&nbsp;očiach, niečo také nádherné som ešte nevidela. Pomaly som vyšla po schodoch hore. Bolo tam druhé poschodie s&nbsp;niekoľkými dvermi. A&nbsp;medzi nimi obrazy – portréty. Pomaly som si ich obzerala, až som prišla k&nbsp;jednému, ktorý mi bol dôverne známy. Bolo to vyobrazenie starej mamy môjho manžela.

Obraz poznám dobre, videla som ho raz vystavený v&nbsp;byte jeho rodičov. Neveriacky som naň hľadela. Na tie dokonalé rysy krásnej ženy. Potom som sa ešte posledný raz poobzerala vôkol seba. Na všetku tú nádheru. Akoby som tušila, že sa čoskoro zobudím a&nbsp;všetko pominie. Na druhý deň som vyrozprávala sen manželovi. Neveriacky krútil hlavou. Povedal, že je presvedčený, že som sa skutočne prechádzala po ich kaštieli. Jeho babička totiž pochádzala zo zámožnej rodiny, ktorá po druhej svetovej vojne prišla o&nbsp;všetky majetky. A&nbsp;často mu opisovala kaštieľ, v&nbsp;ktorom žili. Ten opis vraj úplne sedel s&nbsp;tým, čo som videla.