Uvažovali sme s mužom, ako vyriešiť bytovú situáciu. Peňazí sme veľa nemali, no posunula nás dedkova smrť. Chorľavá babička to vzdala, že bez dedka v dome bývať nebude a pôjde radšej do domova dôchodcov. Rodičia aj my sme boli proti. Muž navyše začal premýšľať, ako by sa dal dom, klasický štvorec, vylepšiť na bývanie. Statik navrhol nadstavbu. Rodičia ani babička neboli proti. Tá sa dokonca potešila, že tu s mladými – akože s nami – bude veselo. Všetko sme pripravili, vyriešili, nadstavili a nasťahovali sme sa. Rodičia s babičkou zostali dolu a my celá rodina hore. Syn s dcérou mali každý svoju izbu a pripadalo im to ako sen. Rýchlo si zvykli a pochvaľovali si. Len manžel mal problém. Nevedel si zvyknúť na odbíjanie starých nástenných kyvadlových hodín, ktoré možno pamätali cisára pána a stále fungovali. Len ich bolo treba naťahovať. O to sa starala babička.

Hoci boli hodiny dolu v jej izbe, počuli sme ich. Najmä v noci. No ona si život bez nich nevedela predstaviť. Riešili sme to. Manžel navštívil niekoľko opravárov hodín a spolu hľadali možnosť, ako ich odhlučniť. Nepodarilo sa to. Hodiny mali svoj život a žili ho naplno. Týždne, mesiace aj roky priam leteli. Deti doštudovali, dcéru sme vydali a tešili sme sa na prvé vnúčatko. K radosti prišiel aj smútok. Babička dostala infarkt a o pár dní sme vybavovali pohreb. A hodiny? Odmerali toľko času, na koľko boli natiahnuté, až definitívne stíchli. Muž ich chcel zvesiť a uložiť na povalu, no mama nesúhlasila. Vraj minimálne pol roka sa nemá s vecami po nebožtíkoch hýbať… Raz v noci hodiny začali odbíjať. Prebudili sme sa obaja a premýšľali sme, čo to znamená. Ráno sme sa dozvedeli, že dcére sa v noci narodil syn. Žeby to tie hodiny vedeli?