Viera Václavková

Sestrina mačka sa okotila a&nbsp;mala štyri mačiatka. Presvedčila som manžela, aby sme si vzali kocúrika, že možno ovplyvní malého Kuba. Ten bol chvíľami až hyperaktívny a&nbsp;zrazu len sedel, pozeral do kúta, niekedy sa usmieval a&nbsp;ja som nevedela, či je normálny. Tak som si myslela, že to mačiatko (pokrstili sme ho Cibo) syna rozptýli a&nbsp;k&nbsp;niečomu podnieti. Áno, Kubo sa smial, keď videl, ako kocúr vyskakuje, hrá sa, ale niekedy si ho ani nevšimol. Chytal ho za chvost –&nbsp;robia to asi všetky deti – a&nbsp;kocúr ho nepoškriabal. Niekedy za ním vyskočil na posteľ a&nbsp;hrali sa. Cibo rástol a&nbsp;s&nbsp;Kubom si rozumeli čoraz viac. Raz som si všimla, že keď sa Kubo zadíval do rohu izby, Cibo akoby ho napodobnil. Na rozdiel od syna, ktorý sa smial a&nbsp;rozhadzoval rukami, kocúr sedel stuhnuto ako sfinga a&nbsp;zdalo sa, že niečo mne neviditeľné pozoruje. Normálne som sa bála, že sa tam vrhne a&nbsp;niečo vytiahne…

V&nbsp;takých situáciách som čakala, ako sa to skončí. Vždy rovnako: obaja sa tam prestali pozerať. Nerozumela som synovi a&nbsp;už vôbec nie mačke. Keď som sa Kuba pýtala, čo tam vidí, zatlieskal rukami a&nbsp;takou tou detskou hatlaninou povedal, že je tam panáčik. Nič som tam nevidela. Zdôverila som sa lekárke. Tá ma tak v&nbsp;dobrom vysmiala. Povedala, že Kubo je zdravý, na svoj vek (dva roky) primerane aktívny a&nbsp;vnímavý. A&nbsp;čo vidí v&nbsp;rohu izby? Pokrčila plecami a&nbsp;pošepla, že možno anjelov. Pokrútila som hlavou, že na také ja neverím. Ani ona vraj nie, ale hovorí sa to. A&nbsp;prečo kocúr napodobňuje Kuba? Vraj asi máme v&nbsp;byte duchov. To som už rázne odmietla a&nbsp;začala som pochybovať o&nbsp;lekárkinom duševnom zdraví. A&nbsp;potom som sa na internete dočítala, že deti do istého veku môžu vidieť anjelov. Ale že by takú schopnosť mali aj mačky?