Sestrina mačka sa okotila a mala štyri mačiatka. Presvedčila som manžela, aby sme si vzali kocúrika, že možno ovplyvní malého Kuba. Ten bol chvíľami až hyperaktívny a zrazu len sedel, pozeral do kúta, niekedy sa usmieval a ja som nevedela, či je normálny. Tak som si myslela, že to mačiatko (pokrstili sme ho Cibo) syna rozptýli a k niečomu podnieti. Áno, Kubo sa smial, keď videl, ako kocúr vyskakuje, hrá sa, ale niekedy si ho ani nevšimol. Chytal ho za chvost – robia to asi všetky deti – a kocúr ho nepoškriabal. Niekedy za ním vyskočil na posteľ a hrali sa. Cibo rástol a s Kubom si rozumeli čoraz viac. Raz som si všimla, že keď sa Kubo zadíval do rohu izby, Cibo akoby ho napodobnil. Na rozdiel od syna, ktorý sa smial a rozhadzoval rukami, kocúr sedel stuhnuto ako sfinga a zdalo sa, že niečo mne neviditeľné pozoruje. Normálne som sa bála, že sa tam vrhne a niečo vytiahne…

V takých situáciách som čakala, ako sa to skončí. Vždy rovnako: obaja sa tam prestali pozerať. Nerozumela som synovi a už vôbec nie mačke. Keď som sa Kuba pýtala, čo tam vidí, zatlieskal rukami a takou tou detskou hatlaninou povedal, že je tam panáčik. Nič som tam nevidela. Zdôverila som sa lekárke. Tá ma tak v dobrom vysmiala. Povedala, že Kubo je zdravý, na svoj vek (dva roky) primerane aktívny a vnímavý. A čo vidí v rohu izby? Pokrčila plecami a pošepla, že možno anjelov. Pokrútila som hlavou, že na také ja neverím. Ani ona vraj nie, ale hovorí sa to. A prečo kocúr napodobňuje Kuba? Vraj asi máme v byte duchov. To som už rázne odmietla a začala som pochybovať o lekárkinom duševnom zdraví. A potom som sa na internete dočítala, že deti do istého veku môžu vidieť anjelov. Ale že by takú schopnosť mali aj mačky?