redakcia

Pred nami je predĺžený víkend na lazoch a&nbsp;ešte asi dvadsať kilometrov cesty. Veziem domov mamu, ktorá absolvovala vyšetrenie po transplantácii chlopne. Všetko je v&nbsp;poriadku. Až na cukor, lekárka nebola spokojná. Mama sľúbila, že sa polepší a&nbsp;schudne. Môj deväťročný Samko jej už ponúkol terapiu – budú spolu hrať futbal... Spozorniem, v&nbsp;protismere sa blíži dodávka. Zrazu sa vodičova hlava stratí, asi mu spadol mobil a&nbsp;hľadá ho, pomyslím si, a&nbsp;on nasmeruje auto na mňa. Kričím: „Nieee!“ Brzdím a&nbsp;príšerný náraz ma priam vlisuje na sedadlo. Vnímam ticho, som kdesi na lúke a&nbsp;do reality ma vráti zvuk záchranky. Ale len na chvíľu. V&nbsp;mysli sa mi vynorí otec, ktorý je už sedem rokov mŕtvy, a&nbsp;bojím sa, že mi zoberie mamu aj Samka. Tak ako si pred rokom odviedol babičku. Videla som to v&nbsp;sne. Kričím: „Nie, neber mi ich,“ a&nbsp;prosím ľudí, aby ratovali mamu aj syna. A&nbsp;zase som na lúke, je mi dobre, nič ma nebolí. 

Keď precitnem do reality, som v&nbsp;nemocnici a&nbsp;všetko ma bolí. Vybavujem si, čo sa stalo, že som havarovala, ale nemohla som tomu zabrániť. A&nbsp;informácia od lekára – prekonala som silný otras mozgu, mám dolámané rebrá aj zlomenú ruku. Pýtam sa na mamu a&nbsp;syna. Sú v&nbsp;poriadku. Zaspím. Dni ubiehajú. Samka už vyzdvihol z&nbsp;nemocnice manžel, prišli ma pozrieť, že doma oslávime naše spoločné znovuzrodenie. Teším sa. Keby som tak ešte videla mamu. Vraj bojuje, lebo náraz airbagu na hruď a&nbsp;vôbec celá tá udalosť boli pre jej choré srdce veľmi záťažové. Modlím sa a&nbsp;prosím asi všetkých svätých, ktorých poznám z&nbsp;modlitieb, aby jej pomohli. V&nbsp;noci pred odchodom z&nbsp;nemocnice sa mi snívajú bláznivé sny. Opäť vidím otca! Odchádza z&nbsp;nemocnice s&nbsp;mamou. Strhnem sa, nemôžem spať a&nbsp;stláčam zvonček. Prosím sestričku o&nbsp;pilulku na spanie. Prinesie mi ju, vypijem, zaspím a&nbsp;ráno som sirota. Mama v&nbsp;noci zomrela.