Pred nami je predĺžený víkend na lazoch a ešte asi dvadsať kilometrov cesty. Veziem domov mamu, ktorá absolvovala vyšetrenie po transplantácii chlopne. Všetko je v poriadku. Až na cukor, lekárka nebola spokojná. Mama sľúbila, že sa polepší a schudne. Môj deväťročný Samko jej už ponúkol terapiu – budú spolu hrať futbal... Spozorniem, v protismere sa blíži dodávka. Zrazu sa vodičova hlava stratí, asi mu spadol mobil a hľadá ho, pomyslím si, a on nasmeruje auto na mňa. Kričím: „Nieee!“ Brzdím a príšerný náraz ma priam vlisuje na sedadlo. Vnímam ticho, som kdesi na lúke a do reality ma vráti zvuk záchranky. Ale len na chvíľu. V mysli sa mi vynorí otec, ktorý je už sedem rokov mŕtvy, a bojím sa, že mi zoberie mamu aj Samka. Tak ako si pred rokom odviedol babičku. Videla som to v sne. Kričím: „Nie, neber mi ich,“ a prosím ľudí, aby ratovali mamu aj syna. A zase som na lúke, je mi dobre, nič ma nebolí.

Keď precitnem do reality, som v nemocnici a všetko ma bolí. Vybavujem si, čo sa stalo, že som havarovala, ale nemohla som tomu zabrániť. A informácia od lekára – prekonala som silný otras mozgu, mám dolámané rebrá aj zlomenú ruku. Pýtam sa na mamu a syna. Sú v poriadku. Zaspím. Dni ubiehajú. Samka už vyzdvihol z nemocnice manžel, prišli ma pozrieť, že doma oslávime naše spoločné znovuzrodenie. Teším sa. Keby som tak ešte videla mamu. Vraj bojuje, lebo náraz airbagu na hruď a vôbec celá tá udalosť boli pre jej choré srdce veľmi záťažové. Modlím sa a prosím asi všetkých svätých, ktorých poznám z modlitieb, aby jej pomohli. V noci pred odchodom z nemocnice sa mi snívajú bláznivé sny. Opäť vidím otca! Odchádza z nemocnice s mamou. Strhnem sa, nemôžem spať a stláčam zvonček. Prosím sestričku o pilulku na spanie. Prinesie mi ju, vypijem, zaspím a ráno som sirota. Mama v noci zomrela.