Zvyšok života mal Jozef, ktorý roky pracoval ako lesný robotník na vývoznej súprave v Rakúsku, jeho vášňou bolo fitnes a každú voľnú chvíľu venoval rodine, stráviť pripútaný na lôžko. Na ňom mal, v lepšom prípade, jemne pohnúť hlavou!

Zo stoličky padal

„Ešte v umelom spánku som spoznal manželkin hlas. Uvedomoval som si, že ma liečia, no nepripúšťal som si, že som ochrnutý. Myslel som si, že o pár týždňov vstanem a pôjdem domov po svojich,“ zaspomína si Jozef. Manželka Darina za Jozefom do nemocnice chodila každý deň, niekedy aj dvakrát. Medzitým prestavala obývačku, vybavila polohovateľnú posteľ a odišla z práce, aby sa o muža mohla starať. Prvé mesiace po Jozefovom návrate domov sa ho učila prebaľovať, kŕmila ho, odsávala mu kanylu, liečila mu preležaniny, ktoré si doniesol z nemocnice.

„Dokázal iba jemne pohnúť rukou, inak nič. Mastila som ho, masírovala som ho ja aj obe dcéry, vyskúšali sme akupunktúru,“ opisuje pani Matysová. Jozefova sestra Danka medzitým oslovovala nadácie, otec vyrobil špeciálnu stoličku. Jozef bol však slabý a stále z nej padal. Niekedy sa mu nechcelo, inokedy nevládal, nikdy sa však nevzdal. Prvé náznaky zlepšenia jeho zdravotného stavu sa preto ukázali už pol roka po úraze, v decembri! O ďalších šesť mesiacov bez cudzej pomoci sedel sám na invalidnom vozíku, teraz je ale opäť všetko inak.

Zoceľuje si zdravie

„Pred úrazom som neustále dvíhal činky, preto som vážil aj sto desať kilogramov. V nemocnici som za pár dní schudol na bezmála osemdesiat. Dnes mi chutí mi jesť, včera som si pochutnal na kapustnici o pol dvanástej v noci, ale váhu si udržiavam aj na invalidnom vozíku. Aj preto, že si doprajem len malé porcie a takmer neustále trénujem,“ prezradí Jozef Matys. V jeho byte najnovšie nepribudlo len stropné zariadenie, ktoré mužovi uľahčuje presun do kúpeľne, ale tiež rebriny, nové činky, či fit lopty.

K tomu si štyridsiatnik z Oravy každú možnú chvíľu zoceľuje zdravie na liečení v Pezinku, v Piešťanoch, alebo v maďarskom meste Šopron. „Do  Pezinku chodíme od úrazu pravidelne. Niekedy sa ubytujeme, inokedy ideme na otočku. Je to päťsto kilometrov, šoféruje manželka, ktorá si ma pred cestou naloží špeciálnym zdvihákom do auta,“ opisuje Jozef, ktorý sa kedysi nedokázal poškriabať na krku, no dnes to už hravo urobí. Rovnako si vie umyť zuby elektrickou kefkou, v ruke udrží pohár a aj sa z neho napije.

Pokračovanie na ďalšej strane...