Nespúšťal som oči z Janky, ktorá stretávku zorganizovala, a o každom z nás čosi vedela. A to sme sa štyridsať rokov nevideli. Áno, vtedy sme skončili základnú školu a rozišli sme sa ďalej do škôl. Prezradila mi, koľkí už zomreli, a bol medzi nimi aj Milan. Prichádzali spolužiaci a vítali sme sa. Niekto ma tľapol po pleci. Fero! Objali sme sa a podali sme si ruky. Tá jeho mala len kúsok dlane a dva okyptené prsty. Dlhú jazvu na tvári mal čiastočne zarastenú a tie na hrudi zakrývala košeľa. V mysli sa mi vynoril ten deň… S Ferom sme boli kamaráti aj susedia. Domy našich rodičov stáli na svahu blízko lesa. Kým sa nám pásli ovce a kozy, hľadali sme huby, zberali černice alebo hrali karty. Fero raz navrhol, aby sme si na kraji lesa vykopali bunker. Že v ňom budeme môcť hrať karty, aj keď bude pršať. Z domu sme zobrali menšie náradie a pustili sme sa do roboty.

Asi na tretí deň som pri kopaní narazil na niečo kovové. Vykopal som to. Bol to akýsi skorodovaný valec s rúčkou. Fero povedal, že je to možno poklad. Nemali sme ani dvanásť rokov, a že by to mohla byť nejaká munícia, nám ani nenapadlo. Zahrabali sme to späť do hliny a po vyučovaní sme tam priam leteli. Prišiel za nami aj spolužiak Milan a ukázali sme mu svoj poklad. Vytreštil oči a hneď chcel odskrutkovať tú rúčku, no nedalo sa. Na ďalší deň sme si priniesli nejaké náradie a Milan s Ferom sa pustil do otvárania valca. Neviem prečo, možno od nervozity, mi zrazu začalo škvŕkať v črevách a cítil som, že si musím odbehnúť za kríky. Ešte som si ani nečupol, keď zaznel výbuch. Na tých zakrvavených kamarátov nikdy nezabudnem. Bola to náhoda, že práve vtedy mi začalo brucho štrajkovať? Neviem. Myslím, že zasiahol môj anjel strážny.