S babičkou sme si boli veľmi blízke. Milovala som jej šarm, inteligenciu a láskavosť. Dokázali sme presedieť večer pri čaji a donekonečna som počúvala jej úžasné príbehy zo života. Na fotkách bola vždy dáma s gráciou. A na mnohých som si všimla úžasné náušnice, ktoré sa ligotali na jej ušiach. Keď som sa mala vydávať, poprosila som ju, či by som si ich nemohla požičať. Túžila som mať na sebe niečo od nej v tento výnimočný deň. No ona mi so smútkom v hlase oznámila, že jednu stratila a nemôže ju nájsť. Medzičasom babička zomrela. Bolo to jedno z najťažších období v mojom živote a na náušnice som zabudla. Bývame vo veľkom niekoľkogeneračnom dome. Na najvyššom poschodí bola babička, pod ňou bývali moji rodičia a neskôr na prvom poschodí ja s mojou rodinou.

Babičkina časť ostala prázdna a mne to trhalo srdce. Po jej smrti sa dialo v našej záhrade niečo zvláštne. Na jednom mieste vôbec nerástla tráva. Nech sme siali nové semeno, koľko sme chceli, nech sme ho akokoľvek hnojili, zostávalo prázdne. Raz som to už jednoducho nevydržala, povedala som si, že idem celú časť vyseknúť aj s veľkým množstvom hliny a že tam dám novú zeminu plnú živín a hnojív a do nej posadím nové semienka. Ako som zaborila do zeme motyku, narazila som na niečo tvrdé. Kameň. A pri ňom som zbadala babičkinu náušnicu. Skoro som odpadla. Samozrejme, od toho dňa na tom mieste už tráva rastie. Skrátka chcela, aby sa našla. Aj keď to zabezpečila už odtiaľ zhora.