Z rannej vychádzky som sa vrátila trochu rozladená. Nie zo psa – nič nevyviedol, ale zo susedky, ktorá sa k nám pridala. Akosi ju podráždilo, že Roky sa len vliekol, posedával, až si napokon vynútil, aby som si sadla na lavičku a trochu ho pomojkala. Vďačne sa na mňa pozrel a olizol mi ruku. Roky je už dosť starý. Francúzske buldočky ako on sa dožívajú trinásť až pätnásť rokov a on mal štrnásť, čiže dobré roky za sebou. Suseda mi vyčítala, že ho rozmaznávam, že je to lenivý tučný pes a zotročil ma. Že patrím medzi tých šibnutých psičkárov, ktorí dovolia zvieraťu všetko. Viem, na čo narážala. Vyčíta mi, že psovi dovolím spať vedľa seba v manželskej posteli. Pôvodne spával vedľa nej. No keď manžel náhle zomrel, Roky občas skočil do postele a čakal na moju reakciu. Sprvu som ho vyháňala. Ale potom som si povedala, že to skúsim, veď je čistý. Zapáčilo sa mu to, asi tam cítil pach svojho bývalého pána. A zvykol si aj na mňa. Rozumeli sme si.

Teda mám taký dojem. Keď mu niečo vyčítam, sklopí uši, ako keby sa hanbil. Keď som ho pochválila, od radosti krútil chvostíkom. Na večernej vychádzke bol akýsi „zvädnutý“. Horko-ťažko prešiel niekoľko desiatok metrov a už sa mu nechcelo ísť ďalej. Vrátili sme sa a bol akýsi bez života. Schrúmal granuly, napil sa vody a sadol si ku mne na gauč. Po chvíľke zmizol v spálni. Keď som išla spať, už chrapkal. Ráno ma prekvapilo, že je ešte v posteli. Potiahla som ho za ucho, čo nemal rád, ale nereagoval. Tak som ho začala budiť a bol už tuhý... Veterinár, môj príbuzný, ho prehliadol a povedal, že to bol infarkt. Zaujímavé je, že v tej posteli na infarkt zomrel jeho pán, môj manžel. Aj toho som ho ráno našla tuhého.