Tea Harbínyiová 

Žili sme v&nbsp;malom starom dome na okraji mesta. Všade navôkol bol pokoj a&nbsp;ticho. Karpaty zabezpečovali chládok a&nbsp;dobrý vzduch. No my sme boli aj tak na smrť vydesení. V&nbsp;našom dome sa totiž diali čudné veci. Občas sa sama spustila voda. Inokedy sa zapla televízia alebo rádio. Počuli sme šušťanie či škrabanie za stenami. Klopanie na dverách, za ktorými nikto nebol. Šepkanie uprostred noci. Bolo to šialené a&nbsp;naše mysle začali tiež šalieť. Rozhodli sme sa, nech bol dom akokoľvek krásny, že ho musíme opustiť. Tu by sa náš životný príbeh skončil, keby bol taký, o&nbsp;akých sme už neraz počuli. Ale nestalo sa tak. Kúpili sme si byt v&nbsp;novostavbe v&nbsp;centre mesta. Boli sme jeho prví majitelia. Tak sme to aj chceli. Priestor bez minulosti, kde nás nebudú strašiť stále žijúce prízraky. Lenže tie prišli s&nbsp;nami.

Aj v&nbsp;byte sa znova odohrávali všetky tie strašné veci, ktoré sme s&nbsp;hrôzou pozorovali. Neskôr s&nbsp;nami šli aj do práce či na dovolenky. Boli jednoducho všade. A&nbsp;videli a&nbsp;počuli sme ich len my. Začali sme navštevovať terapeutov. Cítili sme sa uväznení s&nbsp;prízrakmi a&nbsp;nikto nám neveril. Pre každého sme boli blázni. Až sme sa v&nbsp;istej chvíli vzdali. Boli sme vyčerpaní zo strachu, z&nbsp;boja, z&nbsp;útekov. Prijali sme svoj osud a&nbsp;prestali mu vzdorovať. A&nbsp;vtedy zmizli. Akoby sa živili naším strachom a&nbsp;bez neho nás už nepotrebovali. Ťažko uveriť niečomu takému v&nbsp;civilizovanej spoločnosti. Ani my by sme neverili. No zažili sme to... Akoby sa nás dotkla čertova ruka!