V rannej pošte bola obálka... Otvorila som ju – pozvánka. Opäť si na mňa spomenuli moji žiaci. Deviataci. Tí, ktorým som štyri roky vypisovala vysvedčenia aj hodnotenia. Počas svojej takmer štyridsaťročnej pedagogickej praxe som mala veľa tried, ktoré som viedla až po rozlúčku so základnou školou. Spomenuli si na mňa, hoci som niekedy bola aj veľmi prísna. Potešili ma. Už len aby prišli aj tí najväčší nezbedníci, nad ktorými pedagogický zbor neraz lámal palicu a ktorých som ja obhajovala. Je zaujímavé dozvedieť sa, akým smerom sa ich život uberal. Či sa v nich čosi zlomilo a zabojovali o svoju lepšiu budúcnosť, než sa im črtala so štvorkami na vysvedčení. Odložila som obálku a do kalendára som si poznačila obsadený deň. Nemala som práve súrnu prácu, ako to obyčajne u dôchodkýň býva, tak som vytiahla objemnú škatuľu s fotografiami a začala som hľadať aktuálny rok.

Našťastie aj pri svojej roztržitosti som si na fotografiu vždy napísala rok, keď trieda končila školu, aj mená žiakov. A to mi uľahčilo spomínanie. Aj keď sa počas mojej pedagogickej praxe premleli stovky žiakov, mozog si stihol niektorých z nich hlbšie uložiť v pamäti. Spravidla vynikajúcich žiakov alebo nezbedníkov. Na stretnutie som tak ako obyčajne cestovala plná očakávania. Veď za tridsať rokov život každého z nich napísal nejaký príbeh. Bola som zvedavá, čo sa im podarilo a čo docielili. Stretli sme sa pred školou. Dostala som kyticu kvetov a pobrali sme sa do blízkej reštaurácie. Pred prípitkom hlavná organizátorka poprosila o minútu ticha za troch spolužiakov. Zabolelo ma, že tí traja dobrovoľne skončili so životom práve v tomto jubilejnom roku stretnutia.