Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Jeho rodičia Andrea Ivánová a&nbsp;Miloš Vandraško žili štandardný život pracujúcich ľudí. V&nbsp;Topoľnici v&nbsp;okrese Galanta si postavili dom za pomoci hypotekárneho úveru, v&nbsp;ktorom s&nbsp;rodičovskou radosťou vychovávali svojho jediného syna. Svet sa im obrátil naruby, keď jedného večera inak zdravý Timotej (vtedy mal jedenásť rokov) vyhlásil, že ho bolí hlava a&nbsp;nič nevidí. Pre masívne krvácanie do kmeňa mozgu upadol na dlhé mesiace do kómy.

Jeho rodičia prekonávajú dlhú cestu plnú bolesti, ale na druhej strane aj nehynúcej nádeje. Darí sa im to s&nbsp;pomocou známych aj neznámych ľudí. Timotej dnes úspešne napreduje na ceste k&nbsp;uzdraveniu, koniec je už niekde na obzore. S&nbsp;rodičmi, ktorí dnes prežívajú neopísateľnú radosť z&nbsp;jeho úspechov, sa rozprávame aj o&nbsp;tom, že keď bežný človek žijúci iba z&nbsp;príjmu zo svojho zamestnania vážne ochorie, je odkázaný na empatiu a&nbsp;pomoc občianskej spoločnosti či ľudí, ktorí majú zmysel pre komunitný spôsob života. Systém je až niekde na chvoste pomoci. „Ľudia nie sú zlí, ako sa to zvyčajne hovorí. Presvedčili sme sa o&nbsp;tom na svojom nešťastí,“ hovorí Miloš Vandraško.

Timotej má svojský zmysel pre humor, je tvrdohlavý a&nbsp;ctižiadostivý. Tieto povahové črty mu pomáhajú na ceste k&nbsp;tomu, aby opäť žil normálny život. Keď sme ho navštívili doma, práve hral futbal, zatiaľ iba na Play­Station. Zariadenie, ktoré rodičia neveľmi radi vidia v&nbsp;rukách svojich detí, Timotejovi pomáha posilňovať jemnú motoriku. Tínedžer z&nbsp;Topoľnice pred tým, ako choroba úplne zmenila jeho život, hrával futbal aj na trávniku za susedné mesto Galanta. „Vždy bol zdravý, ako športovec pravidelne absolvoval lekárske prehliadky. V&nbsp;škole sa výborne učil, bol samostatný. Jedného neskorého večera, práve som v&nbsp;obývačke pozeral televíziu, sa zobudil, v&nbsp;kuchyni sa napil vody a&nbsp;povedal mi, že nič nevidí a&nbsp;bolí ho hlava. Nazdával som sa, že je iba rozospatý a&nbsp;dezorientovaný, preto som ho chytil za ruku, že ho odvediem do postele. V&nbsp;tom momente dostal kŕče celého tela, nemohol dýchať. Okamžite sme privolali záchrannú službu. Jeho organizmus kolaboval. Upadol do kómy. V&nbsp;nemocnici v&nbsp;Galante zistili, že jeho mozog je zakrvácaný. Ja som sa zosypal, moja manželka bola silnejšia,“ spomína Miloš Vandraško.

Článok pokračuje na následujúcej strane&nbsp;

Timotejovi telo vypovedalo službu v&nbsp;čase, keď sa svet začal utápať v&nbsp;strachu z&nbsp;kovidu, prijímali sa opatrenia, pomocou ktorých sa mala nákaza eliminovať. Preto nastali problémy, čo bude s&nbsp;Timotejom po tom, ako nemohol ostať v&nbsp;jednej z&nbsp;bratislavských nemocníc. „Ujala sa ho primárka oddelenia anestéziológie a&nbsp;intenzívnej medicíny v&nbsp;Galante Dagmar Bodáková, sme jej za to veľmi vďační. Timotej ležal izolovaný v&nbsp;jednej miestnosti, lenže nás k&nbsp;nemu viac ako dva mesiace nepustili. Každý deň sme prichádzali iba k&nbsp;dverám oddelenia a&nbsp;zdravotné sestry nám na mobilnom telefóne ukazovali zábery Timoteja. Nežili sme normálny život. Po dome sme my dvaja chodili ako duchovia,“ spomína zase Andrea Ivánová. Po niekoľkých týždňoch, keď sa uvoľnili opatrenia, sa celé dni, od rána do večera, striedali pri synovom lôžku, rozprávali sa s&nbsp;ním, dúfajúc, že ich počuje. S&nbsp;nešťastnými rodičmi cítilo aj ich okolie. Iveta Huttová, Timotejova vychovávateľka zo školskej družiny, spomína, ako mu so spolužiakmi telefonovali, rodičia mu púšťali pri nemocničnom lôžku nahlas pozdravy zo školy. Všetci robili možné aj nemožné, dúfajúc, že chlapec otvorí oči.

„Po desiatich mesiacoch sme sa rozhodli, že Timoteja zoberieme domov, pretože jeho stav sa nemenil. V&nbsp;obývačke sme umiestnili polohovateľnú posteľ, starali sme sa o&nbsp;neho, umývali sme ho, polohovali, kŕmili pomocou špeciálnej hadičky. Bolo to presne 28. decembra, keď otvoril oči. Doma bolo v&nbsp;ten deň veľa sĺz radosti a&nbsp;dojatia. Odvtedy verím na vianočné zázraky a&nbsp;všetkým ľuďom, ktorí bojujú s&nbsp;akýmkoľvek utrpením, odkazujem, aby sa nevzdávali. Lekári nám dávali minimálne šance. Bolo otázne, či bude vidieť, počuť, chodiť. Lenže ja som vždy verila v&nbsp;šťastný koniec,“ hovorí dnes už šťastná mama. Timotej sa síce prebral, ale vôbec sa nedokázal hýbať. Nerozprával, nemohol prehĺtať, a&nbsp;teda ani piť či prijímať stravu. „Spočiatku sme mali dohodu. Keď chcel povedať áno, zdvihol v&nbsp;rámci možností jednu ruku, keď to bolo nie, tak druhú ruku,“ hovoria rodičia. Pre rodinu to bol začiatok dlhej odysey. Predtým ako Timotej upadol do kómy, bol urastený, mocný chlapec. Za desať mesiacov na lôžku bez prirodzeného pohybu vychudol, akoby sa scvrkol, svaly, šľachy, kĺby mu vypovedali službu. Bola nutná urýchlená pomoc odborníkov a&nbsp;odborníčok, aby sa telo naučilo to, čo preň predtým bolo samozrejmosťou.

„Iba procedúry v špeciálnom medzinárodnom centre v Piešťanoch stáli v rámci dvojtýždňového pobytu 3 400 eur. A to ešte nehovoríme o strave, ubytovaní. A na to, aby sa Timotej dal dokopy, potreboval viac takýchto pobytov. Teraz v decembri pôjdeme do Piešťan už siedmykrát. Timoteja sme tam najprv prepravovali v našom aute ležiaceho na sedadle. Pomohli nám dobrí ľudia. Napríklad ľudia v&nbsp;dedine urobili zbierku, nosili peniaze do miestnej predajne potravín.“ Pomocnú ruku im podali ľudia dobrej vôle, ktorých je našťastie na tomto svete vždy dosť. „Môj syn bol v&nbsp;tom čase Timotejov spolužiak. Každý deň prichádzal domov s&nbsp;otázkou, ako by sme mohli Timotejovi pomôcť. Na úplnom začiatku boli teda deti. V&nbsp;triede sa pozbierali zo svojho vreckového, aby mohli kúpiť svojmu chorému spolužiakovi hračky,“ spomína Ingrid Takáčová. Táto spolužiakova mama je členka združenia nadšencov a&nbsp;prívržencov auto-moto veteránov, motocyklov a&nbsp;automobilov z&nbsp;USA a&nbsp;iných krajín v&nbsp;pôvodnom stave a&nbsp;takzvanom custom štýle. Ich občianske združenie má názov Custom Riders Slovakia. A&nbsp;práve členovia tohto tímu automobilových nadšencov prišli s&nbsp;nápadom zorganizovať pre Timoteja benefičnú jazdu. Do Topoľnice dorazilo tristo áut z&nbsp;celého Slovenska. Timotej sa na celú túto parádu pozeral, ležiac na posteli pri vchodových dverách ich rodinného domu. „Následne sme zriadili transparentný účet. Úprimne, zo začiatku som mala strach, ako to ľudia prijmú a&nbsp;či Timkovi vyzbierame aspoň tých počiatočných päťtisíc eur na rehabilitačnú liečbu. V&nbsp;momente, keď sme tento projekt vypustili do sveta, ozvalo sa veľké množstvo ľudí, ktorí chceli Timkovi pomôcť. Aj po čase sa na neho pýtajú, ako sa má,“ hovorí Ingrid Takáčová. Pred pár dňami sa práve kvôli Timotejovi konal v&nbsp;Galante prvý ročník súťaže v&nbsp;pečení palaciniek. „Podujatie malo veľký úspech. Timko si tento deň užil tiež. Sedel totiž v&nbsp;porote a&nbsp;ochutnával palacinky,“ dodáva s&nbsp;úsmevom Ingrid Takáčová.

Pre Timotejových rodičov prišla ďalšia dávka neskutočnej radosti, keď v&nbsp;januári po prvom rehabilitačnom pobyte v&nbsp;Piešťanoch povedal prvé slovo – mama. Tieto Vianoce to budú už dva roky, čo sa ich jediný syn prebral z&nbsp;kómy. Odvtedy postupne napreduje. „Keď sa rozprávame, nič si nepamätá z&nbsp;obdobia, keď bol v&nbsp;kóme. Vybavuje si iba vianočný stromček, ktorý videl ako prvý. Spomína si však veľmi dobre na svoj život pred kómou. Pozná všetkých príbuzných, kamarátov,“ hovorí jeho mama. Už po prvom pobyte v&nbsp;piešťanskom rehabilitačnom centre začal prehĺtať, rodičia ho konečne mohli kŕmiť pomocou lyžičky. Cez slamku zase dokázal piť vodu. Dokázal sa aj posadiť s&nbsp;pomocou rodičov. „Jeho šľachy boli stiahnuté, nemal žiadnu silu, každý ohyb ho veľmi bolel. Odborníci a&nbsp;odborníčky s&nbsp;ním veľmi tvrdo cvičili, nám sa tisli slzy do očí, on bol však veľmi statočný, nevyronil ani slzu, ani raz sa nesťažoval, že ho to bolí, že nevládze,“ opisuje nám dojatý otec. Sprvoti so synom komunikovali tak, že doma mali umiestnenú veľkú tabuľu s&nbsp;písmenami, postupne však Timotej vďaka svojej odhodlanosti začal rozprávať. Zlomový bod v&nbsp;ich živote nastal, keď sa doma po spoločnej porade dohodli, že sa vráti do školy, medzi deti. „Do školy som sa vrátil s&nbsp;nadšením, ale len na začiatku, opadlo to, stále tam však chodím rád,“ hovorí nám počas návštevy Timotej so svojským humorom. Jeho otec ho už druhý školský rok každý deň sprevádza do školy a&nbsp;celé vyučovanie trávi vo vestibule. Je jeho zdravotný asistent. Timotej má stále problémy s&nbsp;chôdzou a&nbsp;so stabilitou, ani reč ešte nie je taká ako u&nbsp;zdravých detí. Obrovským úspechom však je, že na vysvedčení mal iba dve dvojky. Timotej nám so smiechom hovorí, že jeho najviac potešilo, keď si konečne sám zaviazal šnúrky na topánkach.

„Tato, poďme cvičiť.“ Túto prosbu počúva Miloš Vandraško od svojho syna v&nbsp;pravidelných intervaloch. Timotej váha s&nbsp;odpoveďou na našu otázku, či sa chce vrátiť k&nbsp;futbalu. Lákajú ho individuálne športy, ako je tenis či golf alebo lukostreľba. Teraz má však cieľ: chce konečne behať. „S&nbsp;otcom trénujeme každý deň,“ hovorí nám. Každý deň na neho myslia aj ľudia, ktorým záleží na jeho osude. Iveta Huttová zo školskej družiny hovorí: „S&nbsp;Timkom som bola v&nbsp;škole dva roky v&nbsp;dennom kontakte. Dôverne som ho volala advokátom, pretože vždy vedel vyriešiť spory medzi kamarátmi. Už vo svojom veku disponoval vzácnou vlastnosťou a&nbsp;tou je nadhľad. Mám ho veľmi rada, aj preto sa zaujímam o to, ako sa mu darí.“

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
 <div class="icon">
 &nbsp;
 </div>
 <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="b20042e7-3fca-47dd-a475-6db5bb42faad">
 &nbsp;
 
 Klinická psychologička a psychoterapeutka Marta Zaťková: Čo trápi Slovákov?
 </div>
 <div class="icons">
 &nbsp;
 &nbsp;
 &nbsp;
 </div>
 </div>