Kto má deti, vie, že strach o ne je ten najväčší. Každý rodič ich chce mať v bezpečí, každý ich chráni. Preto príbeh, ktorý som zažila, bol asi ten najdesivejší v mojom živote. Dcérka bola veľmi chorá. Päť dní mala vysoké horúčky. Obaja s manželom sme boli neskutočne unavení. Bdeli sme pri nej striedavo celé noci aj dni. Bola polnoc, manžel si išiel ľahnúť a ja som bola pri nej. Šla som na chvíľu do kúpeľne, len si vyčistiť zuby. Kúpeľňa je od jej detskej izby pár metrov cez chodbu. V odraze zrkadla nad umývadlom vidíme nielen chodbu, ale aj dvere do dcérinej izbičky. Vytlačila som si zubnú pastu na kefku a pri čistení zubov som v zrkadle uvidela ženu v bielom, ako vstupuje do jej izby. Odhodila som kefku a utekala som tam. Dcéra spinkala, nikto okrem nej tam nebol.

Pozerala som sa všade. Povedala som si, že už asi blúznim z toľkých prebdených nocí. A vrátila som sa k čisteniu zubov. Vtom som zbadala, ako tá žena z izbičky vychádza. Srdce mi takmer zastalo. Otočila som sa v hrôze, že kráča smerom ku mne. No nikoho som za sebou neuvidela. Prehľadala som celý dom. Nikoho tam nebolo. Aj manžela som zobudila. Hľadal so mnou. Nikde nikoho… Ráno sa dcéra zobudila úplne zdravá. Plná života, elánu, chuti do jedla, šťastia... Akoby ju sám anjel bol navštívil. Niektoré veci sa skrátka vysvetliť nedajú. Ostáva nám len veriť, že je to medzi nebom a zemou. Nie všetko, čo nepoznáme alebo je desivé, musí byť zlé.