Nekorunovaná kráľovná slovenskej populárnej hudby Marika Gombitová bola umením pobozkaná už od útleho detstva. To prežila v malej dedinke Turany nad Ondavou, kde sa v roku 1956 narodila ako najmladšia zo siedmich detí. Keďže už v ranom veku milovala spev a muziku, rodičia ju ako deväťročnú zapísali do Ľudovej školy umenia v Stropkove. Tam sa naučila hrať na klavíri a o štyri roky neskôr už spolu s bratmi Jánom, Michalom a ich kapelou Matador prvýkrát zaspievala v stropkovskom klube mladých. Vďaka pravidelnému vystupovaniu na mnohých dedinských zábavách naberala nové skúsenosti a istotu na pódiu. Následne sa rozhodla odísť študovať do Košíc aj proti vôli svojej mamy a práve tento odvážny krok jej pomohol uskutočniť sen o kariére profesionálnej speváčky. Najskôr sa stala členkou amatérskej skupiny Profily a krátky čas účinkovala v tanečnom orchestri Juraja Szabadoša.

Netrvalo dlho a zvesti o ne­smierne talentovanej mladučkej umelkyni z východu dorazili do Bratislavy a ponuky sa začali sypať. Prácu jej núkal Braňo Hronec (80) a približne v rovnakom čase aj Janko Lehotský (74). „Na Mariku ma upozornil hudobník Marián Bednár, ktorý mal ženu z východu a býval tam, takže poznal tamojšiu scénu. Raz mi nenápadne navrhol, aby som ho prišiel navštíviť a zároveň sa pozrieť na kapelu so zaujímavou speváčkou, ktorá nemá ešte ani dvadsať rokov. Prišiel som sa na nich pozrieť a všetko bolo jasné,“ zaspomínal si v minulosti J. Lehotský. Keď počul Mariku spievať, okamžite vedel, že ju chce v novej zostave dnes už legendárneho Modusu. Presvedčil ju, aby odišla do Bratislavy, a tak sa 1. júla 1976 profesionálnou speváčkou skutočne stala.

Marika si na úplne cudzie prostredie veľmi rýchlo zvykla. V Moduse sa navyše prvýkrát stretla s Mekym Žbirkom (68). Na začiatku síce pôsobila len ako vokalistka, no zakrátko si v kapele vybudovala nezastupiteľné miesto. Modus sa v tom čase pretransformoval na vlastnú tvorbu bez preberania overených zahraničných hitov, ako to bolo v tom období zvykom. Chvíľu trvalo, kým to publikum prijalo. Toto obdobie však bolo pre Mariku ťažké. „Bola som veľmi sklamaná. Ohlas minimálny. Začala som o sebe pochybovať a premýšľať, či to, čo robím, nie je zbytočné. Uvedomovala som si však, že spievam inak než iné slovenské speváčky a že o svoje miesto pod slnkom budem musieť zabojovať,“ zaspomínala si pred rokmi.

Speváčka sa napriek všetkému s Modusom postupne dostávala do čoraz širšieho povedomia. Zlom nastal v polovici roka 1977 počas Bratislavskej lýry, kde získali zlatú lýru s pesničkou Úsmev. Hudobní kritici sa zhodujú na tom, že práve týmto momentom sa jednak začala obrovská sláva kapely a zároveň aj zlatá éra slovenského rocku a popu.

Nezastaviteľná

„Po našom víťazstve s pesničkou Úsmev na Bratislavskej lýre sa vo vtedajšom denníku Rudé právo objavil článok, v ktorom jeho autor konštatoval, že ‚skupina Modus se shledala v prvcích kosmopolitních‘. To stačilo na to, aby sme dostali zákaz nahrať LP…“ uviedol Meky Žbirka v jednom z dávnych rozhovorov pre Sme. Práve preto kapele prvá platňa vyšla až v roku 1979 a niesla prozaický názov Modus. Napriek týmto okolnostiam umelci s obrovským úspechom koncertovali po celom východnom bloku a zároveň navštevovali veľké piesňové festivaly v Bulharsku, Poľsku, NDR a dostali sa až do Vietnamu a Laosu. Netrvalo dlho a Marika sa so svojím nezameniteľným hlasom a talentom stala najvýraznejšou osobnosťou kapely. Postupne si formovala aj sólovú kariéru, ktorá vyústila do vydania vlastného albumu Dievča do dažďa v roku 1979. Na domácich aj zahraničných súťažiach získala množstvo cien, nakrútila muzikál, zabodovala v Zlatom sláviku, hromadili sa koncerty, ponuky, ktoré mala problém odmietať…

Nezainteresovaný by si povedal, že išlo o splnenie vytúženého sna, no ona si pre obrovskú vyťaženosť vôbec neuvedomovala, čo sa okolo nej deje. Svoje pocity začiatkom roka 1980 opísala v jednom z rozhovorov takto: „Často si aj poplačem. Mnohokrát závidím dievčatám, ktoré stretávam, ako si voľne žijú, chodia do kina, sú zavesené na nejaké svoje veľké lásky. To všetko ja nemôžem. Život, ktorý žijem ja, je úplne iný. Keď sa niekedy v noci vraciam z koncertu a vidím rozsvietené okná v bytoch, závidím im. Večery prežívam v mikrobuse, spím v hoteloch, do podnájmu sa dostávam v noci a nikto ma nečaká.“ Vtedy speváčka ešte vôbec netušila, aké rany od života dostane…

Mala len 24 rokov a už bola na vrchole slávy. Paradoxné je, že v období rastúcej popularity to v Moduse pre koncentráciu viacerých silných osobností začalo poriadne vrieť. M. Žbirkovi sa veľmi darilo na sólovej dráhe, preto sa ho spolu s Lacom Lučeničom (68) rozhodol Janko Lehotský v kapele vymeniť. Po koncerte v Brne, presne 30. novembra 1980, oznámil, že išlo o posledné vystúpenie Modusu v tejto zostave. Táto správa mladú Mariku poriadne zaskočila. „V podnikovom klube Zbrojovky Brno bolo natrieskané, ľudia tlieskali, bavili sa. V šatni po koncerte sme si otvorili fľašu šampanského, ťukli sme si na rozlúčku, podali sme si ruky a popriali veľa úspechov v ďalšej hudobnej tvorbe. Samozrejme, nepopieram, bola to smutnorozpačitá situácia, ale tak to už v živote muzikantov chodí. O pár hodín bolo všetko inak…“ zaspomínal si Janko Lehotský vo svojej knihe Vidíme sa čo nevidieť.

Umelci do Bratislavy vyrazili pred polnocou. Vonku zúrila strašná chumelica. V jednom aute sa viezol M. Žbirka s L. Lučeničom, v ďalšom J. Lehotský so zvyškom kapely. Plná zmiešaných pocitov nasadla Marika do malej renault­ky, ktorú šoférovala jej 21-ročná západonemecká priateľka Andrea. Žiaľ, do Bratislavy nedorazili. Sneženie v kombinácii so silným vetrom a s jazdou na zľadovatenej diaľnici D1 malo tragickú dohru. Prvého decembra asi hodinu po polnoci na 43. kilometri diaľnice medzi Brnom a Bratislavou auto dostalo šmyk, prešlo do proti­smeru, niekoľkokrát sa prevrátilo a skončilo v poli. Vodička vyviazla bez vážnejších zranení, Marika, ktorá uviazla pod renaultkou, však na tom bola veľmi zle.

Pokračovanie na ďalšej strane...