Viera Václavková

Po troch dcérach prišiel na svet syn. Obrovská radosť „nakazila“ celú rodinu. Dcéry hneď vymýšľali trasy na kočíkovanie a&nbsp;každá presadzovala tú svoju. Lenže ešte v&nbsp;nemocnici sa začali problémy. Syna stále brali na rôzne vyšetrenia a&nbsp;lekár ma upokojoval, že zatiaľ sa nič vážne nedeje, no podozrenia musia potvrdiť alebo vylúčiť. Syn bol našťastie zdravý a&nbsp;ja som ďakovala Bohu, že vypočul moje modlitby. Malý nemal ani dva roky a&nbsp;raz večer z&nbsp;ničoho nič zmodrel a&nbsp;dusil sa. Rýchlo pohotovosť, lekár, nemocnica, rôzne vyšetrenia... Napokon sa ukázalo, že má astmu a&nbsp;zrejme bude stále pod liekmi. Modlila som sa, chodila som do kostola a&nbsp;bolo mi tam dobre. Mala som pocit, že som blízko Boha a&nbsp;rozprávam sa s&nbsp;ním. Zdôverovala som sa mu a&nbsp;ďakovala som za všetko. Aj za tú ťažkú skúšku so synom, ktorú mi pripravil a&nbsp;ktorú zvládam. 

Neodvrátila som sa od chrámu, naopak, pritiahla som doň manžela aj dcéry. Syn bol pod lekárskym dohľadom a&nbsp;jeho stav sa zlepšoval. Asi o&nbsp;rok mi detská lekárka s&nbsp;úsmevom povedala, že je v&nbsp;poriadku a&nbsp;lieky už nemusí brať. Syn rástol a&nbsp;ja som čoraz viac ďakovala Bohu, že mi ho dal aj uzdravil. Verila som totiž, že je zdravý aj jeho zásluhou, a&nbsp;bola som šťastná. No môj život sa náhle zmenil. Na preventívnej prehliadke lekár zistil, že mám niečo so štítnou žľazou. Vyšetrenie u&nbsp;špecialistu, krutá pravda: nádor – a&nbsp;zhubný. Nosila som to v&nbsp;sebe, nemala som silu povedať to mužovi, aby sa nezosypal. Veď čo bude so štyrmi deťmi robiť?! Bojovala som sama so sebou a&nbsp;prosila som Boha o&nbsp;pomoc v&nbsp;mene detí. Odovzdala som sa mu a&nbsp;nechala som všetko na jeho rozhodnutí. Až keď som bola vnútorne vyrovnaná a&nbsp;súhlasila som s&nbsp;operáciou, povedala som to manželovi. Plakal. Operácia dopadla dobre. Prvá liečba nie. Ďalšia áno. Brala som to ako šancu prežiť každý nový deň s&nbsp;Bohom, ktorý je pri mne a&nbsp;s&nbsp;rodinou, ktorú milujem.