Po troch dcérach prišiel na svet syn. Obrovská radosť „nakazila“ celú rodinu. Dcéry hneď vymýšľali trasy na kočíkovanie a každá presadzovala tú svoju. Lenže ešte v nemocnici sa začali problémy. Syna stále brali na rôzne vyšetrenia a lekár ma upokojoval, že zatiaľ sa nič vážne nedeje, no podozrenia musia potvrdiť alebo vylúčiť. Syn bol našťastie zdravý a ja som ďakovala Bohu, že vypočul moje modlitby. Malý nemal ani dva roky a raz večer z ničoho nič zmodrel a dusil sa. Rýchlo pohotovosť, lekár, nemocnica, rôzne vyšetrenia... Napokon sa ukázalo, že má astmu a zrejme bude stále pod liekmi. Modlila som sa, chodila som do kostola a bolo mi tam dobre. Mala som pocit, že som blízko Boha a rozprávam sa s ním. Zdôverovala som sa mu a ďakovala som za všetko. Aj za tú ťažkú skúšku so synom, ktorú mi pripravil a ktorú zvládam.

Neodvrátila som sa od chrámu, naopak, pritiahla som doň manžela aj dcéry. Syn bol pod lekárskym dohľadom a jeho stav sa zlepšoval. Asi o rok mi detská lekárka s úsmevom povedala, že je v poriadku a lieky už nemusí brať. Syn rástol a ja som čoraz viac ďakovala Bohu, že mi ho dal aj uzdravil. Verila som totiž, že je zdravý aj jeho zásluhou, a bola som šťastná. No môj život sa náhle zmenil. Na preventívnej prehliadke lekár zistil, že mám niečo so štítnou žľazou. Vyšetrenie u špecialistu, krutá pravda: nádor – a zhubný. Nosila som to v sebe, nemala som silu povedať to mužovi, aby sa nezosypal. Veď čo bude so štyrmi deťmi robiť?! Bojovala som sama so sebou a prosila som Boha o pomoc v mene detí. Odovzdala som sa mu a nechala som všetko na jeho rozhodnutí. Až keď som bola vnútorne vyrovnaná a súhlasila som s operáciou, povedala som to manželovi. Plakal. Operácia dopadla dobre. Prvá liečba nie. Ďalšia áno. Brala som to ako šancu prežiť každý nový deň s Bohom, ktorý je pri mne a s rodinou, ktorú milujem.