Niekoľko rokov som pociťovala Božiu blízkosť a nevedela som, čo to je. Až po ťažkých životných skúškach som to pochopila.
Po troch dcérach prišiel na svet syn. Obrovská radosť „nakazila“ celú rodinu. Dcéry hneď vymýšľali trasy na kočíkovanie a každá presadzovala tú svoju. Lenže ešte v nemocnici sa začali problémy. Syna stále brali na rôzne vyšetrenia a lekár ma upokojoval, že zatiaľ sa nič vážne nedeje, no podozrenia musia potvrdiť alebo vylúčiť. Syn bol našťastie zdravý a ja som ďakovala Bohu, že vypočul moje modlitby. Malý nemal ani dva roky a raz večer z ničoho nič zmodrel a dusil sa. Rýchlo pohotovosť, lekár, nemocnica, rôzne vyšetrenia... Napokon sa ukázalo, že má astmu a zrejme bude stále pod liekmi. Modlila som sa, chodila som do kostola a bolo mi tam dobre. Mala som pocit, že som blízko Boha a rozprávam sa s ním. Zdôverovala som sa mu a ďakovala som za všetko. Aj za tú ťažkú skúšku so synom, ktorú mi pripravil a ktorú zvládam.
Neodvrátila som sa od chrámu, naopak, pritiahla som doň manžela aj dcéry. Syn bol pod lekárskym dohľadom a jeho stav sa zlepšoval. Asi o rok mi detská lekárka s úsmevom povedala, že je v poriadku a lieky už nemusí brať. Syn rástol a ja som čoraz viac ďakovala Bohu, že mi ho dal aj uzdravil. Verila som totiž, že je zdravý aj jeho zásluhou, a bola som šťastná. No môj život sa náhle zmenil. Na preventívnej prehliadke lekár zistil, že mám niečo so štítnou žľazou. Vyšetrenie u špecialistu, krutá pravda: nádor – a zhubný. Nosila som to v sebe, nemala som silu povedať to mužovi, aby sa nezosypal. Veď čo bude so štyrmi deťmi robiť?! Bojovala som sama so sebou a prosila som Boha o pomoc v mene detí. Odovzdala som sa mu a nechala som všetko na jeho rozhodnutí. Až keď som bola vnútorne vyrovnaná a súhlasila som s operáciou, povedala som to manželovi. Plakal. Operácia dopadla dobre. Prvá liečba nie. Ďalšia áno. Brala som to ako šancu prežiť každý nový deň s Bohom, ktorý je pri mne a s rodinou, ktorú milujem.