Nádherný deň už od rána a môžem si ho užiť. Som na home office, čiže nemusím ísť do práce. Doma si ju zorganizujem podľa šéfových požiadaviek a tých na dnešný deň nie je veľa. Tak sme sa s priateľom Maťom rýchlo dohodli, že pripravím obed a on prinesie niečo na pitie. Potom pôjdeme do kina. Pozrela som sa z okna na les plný jesenných farieb a v hlave sa mi zrodil nápad. Zájdem tam, nájdem huby a spravím praženicu. Vytiahla som z pivnice bicykel a cestami cez vinohrady som zamierila do lesa. Poznám v ňom nejaké „plodné“ miesta. Už po niekoľkých desiatkach metrov po lesnej cestičke zazriem bedle. Odstavím bicykel a rozhliadam sa. Chvíľu pátram v lese a objavím suchohríby plstnaté, ba aj dva krásne bielučké šampiňóny. Poberiem sa ďalej a ďalšie huby. Dokonca aj veľký trs podpňoviek. Po necelej hodinke a pol v lese mám celkom slušný úlovok. Zmes húb. Tie sú na praženicu najlepšie.

Skôr ako som ich očistila a nakrájala, niektoré som odfotila a poslala otcovi na autorizáciu. Máme takú dohodu – on je stopercentný hubár –, že si ich pozrie, a keď nezareaguje, sú v poriadku. Čiže jedlé. Nereagoval. Do rajnice som nakrájala cibuľku, huby a pražila som ich. Napokon vajíčka a hotovo. Ochutnala som ich, boli skvelé. Dala som aj kocúrovi, ktorý vyskočil na kuchynskú linku. Tešila som sa, ako Maťa šokujem. Šokoval on mňa pečenými stehnami z kačky, lokšami a burčiakom. Tomu sa nedalo odolať. Najedli sme sa a išli sme do kina. Keď sme sa večer vrátili, z praženice zostali len zvyšky. Kocúr takmer všetko zožral. Na druhý deň mi volal otec a dúfal, že som huby nejedla. Lebo tie biele „šampiňóny“ boli jedovaté muchotrávky biele. Zabudol si totiž telefón v chate, preto nereagoval. Pozrela som sa na kocúra. Mňaukal a čakal, čo mu dám. Aj na šiesty deň bol čulý, hoci tu už nemal byť. Tak neviem, buď sa otec pomýlil, alebo platí, že mačka má sedem životov...