Tea Harbínyiová 

Ach, tie pivnice. Boli sme deti a&nbsp;neuveriteľne nás lákali. Stále sme do nich nenápadne chodili. Prechádzali sa tmavými chodbami. Obzerali si malé bunky – priestory, kde si mohol svoje veci odložiť každý, kto býval v&nbsp;našom paneláku. To sme ešte netušili, že nás tam čoskoro niečo na smrť vydesí a&nbsp;do pivnice nevkročíme niekoľko najbližších rokov. V&nbsp;našom činžiaku bývala stará pani, babička. Bola to veľmi nepríjemná a&nbsp;zákerná žena. Každému robila naprieky. Neustále sa sťažovala, búchala palicou po radiátore, keď začula čo i&nbsp;len najmenší hluk. Cez okno svojho bytu vyhadzovala odpadky, na deti kričala a&nbsp;pľula. Raz sme šli s&nbsp;kamarátmi do pivničných priestorov po bicykle. Otvorili sme „bicykláreň“ a&nbsp;v&nbsp;kúte sme zbadali tú nepríjemnú starenku. 

Stála tam ako duch, bez pohnutia. Pozerala sa na nás bez mrknutia očami. Potom otvorila ústa a&nbsp;začala vrieskať. Nikdy v&nbsp;živote som neutekal tak rýchlo ako vtedy. Dobehol som domov a&nbsp;veľmi som sa rozplakal. Mamka a&nbsp;tatko ma začali tíšiť. No keď som im povedal, čo ma vydesilo, onemeli. Na dverách je vraj smútočné oznámenie. Tá stará pani včera zomrela. Koho sme potom videli? Rodičia sa ešte šli do pivnice pozrieť, no nikto tam nebol. Žeby sa rozhodla, že nám ešte posledný raz urobí niečo zlé? Zo&nbsp;záhrobia...