Mne to pripadá dosť prirodzené, Karolína. Chápem vás, že nechcete, aby sa v tom utopil. Ale váš manžel pravdepodobne bojuje so strachom zo smrti. A to nie je nejaká trápna pletka. Myslím, že s ničím väčším my ľudia nebojujeme. Vášho manžela sa to bytostne dotklo. Keď vám zo­mrie kamarát a máte 60, začína mať tento strach veľmi jasné kontúry. Kým sa cítite na vrchole síl, život ide dobrým tempom, smrť je len vzdialená teoretická téma, spestrujúca nudnú spoločenskú konverzáciu. Vášho manžela sa to dotklo priamo ako medúza. Vy teraz budete musieť hľadať ten správny balans v komunikácii s ním. Nesmiete skĺznuť ani do bagatelizovania, ktoré bude znevažovať jeho možno prehnané city, jeho úzkosť či nadmernú starostlivosť.

Viete, Karolína, slovo hypochonder má v našom jazyku aj pejoratívnu kvalitu a označujeme ním ľudí, ktorí si len vymýšľajú. Ale hypochonder sa vo svojej podstate bojí, má strach o svoje zdravie. A strach vyžaduje rešpekt, blízkosť a opateru. A tak nesmiete skĺznuť ani do prílišnej starostlivosti. Kniha o prístupe príbuzných k ľuďom s úzkostnými ťažkosťami by pomohla. Možno váš manžel len potrebuje podporu a čas. Aby odsmútil stratu kamaráta alebo sa zoznámil s limitujúcou konečnosťou, ktorá nám ľuďom začína okolo šesťdesiatky prenikať hlbšie do vedomia.