Narodilo sa nám postihnuté dieťa. Zdá sa mi, že manželka sa s tým zmierila, ale ja nie. Najradšej by som niekam utiekol, všetko vygumoval a zobudil sa niekde inde. Viem, som zbabelec, ale ja to nezvládam. Viem, že mám pomáhať, ale nejde to a nie som ten silný chlap, pilier domova. Sám som zo seba sklamaný a nedokážem to prekonať.

Edo

Radí psychológ Mgr. Miroslav Zahumenský

Edo, ak ste našli v sebe silu priznať si svoju slabosť, zbabelec určite nie ste. Naopak, z vášho listu cítim nesmierny boj o seba. Odvahu nazrieť do svojho vnútra, odvahu skúmať svoju slabosť a strach. Ak sa v rodine narodí postihnuté dieťa, je to ako lavína, ktorá zmetie všetky predstavy o nás samotných.

Máte právo pociťovať stratu odvahy, chuť na útek, pocity slabosti a sklamanie. Všetko to patrí k procesu adaptácie na zložitú situáciu. Vaša „slabosť“ môže byť veľmi hlboký smútok, silné zranenie či strach o dieťa, ktoré to bude mať v živote ťažké.