V určitých kritických chvíľach nášho života je veľmi ťažké preniesť svoju skúsenosť a pocity na iných ľudí, ktorí sa v takejto situácii nenachádzajú. Je to takmer nemožné. Preto si myslím, že by ste sa nemali trápiť tým, prečo vám niektorí ľudia nerozumejú a chcú vaše dobro. Viem, že je problém v tom, že každý si dobro predstavuje po svojom. V postate nechcú zle, len sa snažia si predstaviť, čo by pre vás mohlo byť dobré. Robia, čo môžu. A pravdepodobne sa občas alebo často netrafia. Nechcem sa tu zaoberať tým, či máte alebo nemáte depresiu, to naozaj nedokážem posúdiť na základe vášho listu. Dôležitejšie je to, že určite máte právo na smútok, uzavretie sa, svoj pokoj, svoj spôsob, ako prekonať ťažké obdobie a zranenie. Mimochodom, váš boj s ľuďmi môže byť v niečom aj nápomocný.

Môže energetizovať, uvoľňovať city uviaznuté v smútku a zranení. Smútenie je zložitý a dlhodobý proces. Je akousi súčasnou predstavou, že by nemal trvať dlho a mal by byť ľahšou krátkodobou chmárou, ktorú odveje vietor. Pravda je zložitejšia a menej zábavná. Smútok sa môže aj zaseknúť, môžeme v ňom uviaznuť a začať nedôverovať svetu. Určite je však správne dôverovať vlastným pocitom a potrebám a odžiť to, čo práve prežívame. Vaši priatelia sa o vás boja. Chceli by vás takého ako pred tým, potrebujú vás a možno sú preto menej empatickí. Z lásky k vám, divné, však? Ako sa hovorí, pravda je niekde uprostred medzi tým, čo cítime a myslíme, a čo cítia a myslia naši najbližší.