Vyjadrím sa najprv k poznámke vo vašom liste, že manželka začína byť depresívna. V nemocnici sa od nej očakáva podpora a pomoc, ale sama ju nedostáva. Je odrezaná od svojich zdrojov, preto očakáva podporu od vás. Ste predsa doma, v bezpečnom prostredí, chodíte do práce, stretávate sa s usmiatymi ľuďmi, no nie? Krásna predstava. Pre vašu manželku by bolo dobré, keby v nemocnici požiadala o psychologickú pomoc, aby všetka tá ťarcha nebola len na vás. A ako tú situáciu máte zvládnuť vy, Martin? Na vašom mieste by som zabojoval s vedením nemocnice o možnosť kontaktu s manželkou a dcérou. Možno ste už aj bojovali a nevyšlo to, ale dva mesiace je neuveriteľný čas, pravidlá sa stále menia a viem, že na mnohých oddeleniach je možné za dodržania istých pravidiel (chápem, že sú v pohybe ako hviezdy) mať kontakt.

Bože, aké dôležité je mať kontakt! Ak to naozaj nepôjde, musíte mať kontakt tam, kde sa to dá. V rodine, so súrodencami, s rodičmi, priateľmi, so susedmi či s kolegami. Oprite sa o nich, je to aj ich skúška. Čo sa týka vašich detí, športujte spolu vonku, dohodnite pre ne jednu noc u starých rodičov alebo pozvite ich kamarátov pohrať sa k vám. V kontakte s deťmi to, čo dáme, získame späť dvakrát. Ja vám verím, Martin, že to vydržíte.