<em>Bravúrny recitátor sa momentálne pripravuje na projekty, ktoré súvisia s&nbsp;jeho láskou – poéziou. Zrelý, vzhľadný muž sa drží zásady: Nerobím ľuďom to, čo nechcem, aby oni robili mne. Štefan Bučko má svoje pevné zásady.</em>

Nekladiete si občas otázku typu – čo by som robil, keby som mal dvadsať rokov a tento rozum...

Nikdy som sa nechcel vrátiť do dvadsiatky. Najlepší vek, keď už som si začal uvedomovať hodnotu prežitého života a stále s nádejou, že to môžem ešte lepšie v budúcnosti zúročiť, bola štyridsiatka. Keby sa toto obdobie zafixovalo, bolo by to super. Mal som vtedy najviac fyzických síl, podával som oveľa väčšie výkony ako dvadsaťročný. Zároveň som mal už určité postavenie, ustálený filozofický pohľad, bol som vo vynikajúcej duševnej a fyzickej kondícii. No ani teraz sa nesťažujem.

Čo vás najviac napĺňalo ako člena Činohry SND, v ktorej pôsobíte takmer 40 rokov?

Toto divadlo je jedinečné tým, že je v ňom koncentrácia silných a talentovaných osobností, ktoré na javisku podávajú mimoriadne výkony. Byť v takejto spoločnosti je veľmi inšpirujúce, aj keď nie vždy sme hodnotovo na jednej vlne a nie vždy sú naplno uspokojené naše ambície. To je však v takomto prostredí normálne.

Najviac príležitostí som dostal u Miloša Pietra, Hotspura v Henrichovi II., u Paľa Haspru som hral napríklad Henricha VIII. či Richarda Levie srdce a u kolegu Emila Horvátha pastora Helgeho v Poslednej cigare, Scipia v Caligulovi, u Romana Poláka Radcu v Neveste hôľ. V súčasnosti som rád ako veštec Teiresias v Bakchantkách alebo Koryfej v Antigone.

Fungujem roky s osobnosťami, ktoré si uvedomujú svoj spoločenský vplyv, naplno využívajú svoj status aj na ovplyvňovanie vecí verejných. Nikdy sme nechýbali pri kľúčových spoločenských zmenách a niesli sme za to aj nepríjemné následky. Či pred tridsiatimi rokmi v jedinej revolúcii, ku ktorej sa hodnotovo hlásim, alebo v jej pokračovaní v druhej polovici 90. rokov, keď sme viedli veľký zápas o kultúru, nezávislosť divadla a celkovo o demafianizáciu Slovenska. Nuž a rovnako v ostatnom čase, keď máme do činenia s ešte sofistikovanejším zlom, ktoré hlboko prerastá do najkľúčovejších pozícií v štáte.

Nuž, u mňa pred tými vyše dvadsiatimi rokmi napríklad v tom, že som bol zvolený za predsedu štrajkového výboru v divadle, a preto ma odvolali z moderovania naživo vysielanej relácie Sféry dôverné v STV a moja manželka, ktorá s mojimi spoločenskými aktivitami nemala nič spoločné, iba to, že sa o mňa bála, nemohla ísť do Anglicka, kde ju vybrali, aby reprezentovala Slovensko v rámci Vyšehradskej štvorky na významných hudobných pódiách. Na ministerstve niekto zistil, že som jej manžel, a bolo po jej dôležitej možnosti zviditeľniť sa v zahraničí.

Vráťme sa ešte k divadlu a jeho hodnoteniu...

Veľmi silné obdobie bolo, keď v činohre riaditeľoval Roman Polák. Sezóny, ktoré vymyslel a postavil so svojím tímom, mali jednotiacu myšlienku a kvalitnú dramaturgickú líniu. Inscenáciám, ktoré sme vtedy uvádzali a niektoré sa stále hrajú, nechýbala tvár, názor, jasne sa vyjadrovali k spoločenskej situácii, reflektovali súčasnosť, ale dokázali priniesť zaujímavé postrehy aj z historických období. Spracovania románových predlôh boli vskutku fantastické.

Začalo sa to pred desiatimi rokmi prvým šokujúcim vyše štvorhodinových predstavením, ktorým bola dramatizácia ešte len začínajúceho dramaturga Dana Majlinga románu L. N. Tolstého Anna Kareninová v Polákovej réžii. Bolo to za mojej éry šéfovania a preto sa ma pýtali aj na generálnom riaditeľstve: „Ako to ľudia vydržia, však ide o štyri hodiny s jednou prestávkou?“

Bolo to pútavo spravené, komparzisti, ale i herci sa posúvali kĺzavo na javisku na korčuliach, rekvizity na kolieskach, všetko sa stále menilo, bolo to veľmi dynamické a zároveň koncentrované, nad tým všetkým sa vznášala inscenátormi podčiarknutá tolstojovská múdrosť a, čo bolo najdôležitejšie, divácky to bolo veľmi úspešné. Nasledovali Bratia Karamazovovci, ktorí boli ešte o polhodinu dlhší. Ten istý tím, opäť výborné herecké výkony, nastolenie esenciálnych filozofických otázok. Ľudia odchádzali z divadla nadšení a otrasení súčasne.

Chodievali ste, podobne ako zosnulý režisér Jožko Bednárik, sledovať tvorivé počiny v zahraničí?

Pravdaže, chodieval som s dramaturgmi do okolitých krajín do divadiel, najmä keď som sa dozvedel o nejakom mimoriadnom počine alebo keď som chcel objaviť a angažovať režisérsku osobnosť. Tak som napríklad vycestoval i s generálnou riaditeľkou za špičkovým európskym režisérom Krystianom Lupom do Vroclavu, aby sme sa dohodli na spolupráci. Prijal nás veľmi žičlivo, hovorili sme o téme a o jeho voľnom čase pre nás. Začalo sa to však neskôr zamotávať termínovo, ale aj finančne.

Povedal som si, že radšej sa pokúsime osloviť režiséra, ktorý sa ešte len začína etablovať v medzinárodnom kontexte, ale už hovorí za neho kvalitná robota. Stavil som na slovinského režiséra Diega de Breu, ktorého skvelú inscenáciu Marlowovho Eduarda II. sme mali možnosť vidieť na hosťovaní v Bratislave. Navštívil som ho niekoľkokrát v Ľubľane, videl som s dramaturgom Petrom Pavlacom jeho prácu a zažil som, ako vie animovať ansámbel, ktorý vedie, a tak sme mu ponúkli Shakespearovho Coriolana.

Prišiel, našiel si hercov, ktorí vydržali jeho veľmi náročný spôsob práce, medzi inými aj Milana Ondríka, ktorého si vyhliadol v Nitre, a s predstavením Coriolanus získal divadelné Dosky. Neskôr inscenoval veľmi kontroverzným spôsobom Brechtovu Malomeštiakovu svadbu a Pišťánkov Rivers of Babylon, tiež s Doskami za réžiu. Následne začali po ňom siahať aj kolegovia z opery a zdá sa, že tu už nechal stopu.

Prečo je dôležité v činohre uvádzať aj klasiku?

Okrem iného aj preto, aby sme videli, že ľudstvo je nepoučiteľné. Je tam naša pamäť. Jedna z kľúčových viet v antickej 2 500-ročnej Sofoklovej Antigone je: „Ak presiahne sa miera, neobídu pohromy nikoho, aj keď im čelil zdatne.“ Kde je miera dnešných mocných? Kde je naša miera? Kam sme sa posunuli?

Dva roky ste fungovali ako riaditeľ Činohry SND. Ako si spomínate na toto zrejme turbulentné obdobie?

Áno, turbulentné. Prvý rok som organizoval veci, ktoré naplánovalo predchádzajúce vedenie, ale do ďalšej jubilejnej 90. sezóny sme nachystali tomu zodpovedajúci repertoár, ktorý vyvrcholil premiérou Goetheho Fausta. Bol to vrchol jubilejnej sezóny. Rok predtým dramaturg Martin Kubran a režisér Martin Čičvák prichystali scenár, v ktorom bol podstatný výber z oboch častí tohto theatra mundi. S hlavnými postavami sme skúšali, či im sedí nový preklad, na ktorom už roky pracoval Milan Richter. Bol veľmi hovorový a flexibilný, tak som ho angažoval, aby za rok priniesol zvyšný preklad vybratých častí.

Bolo to ťažké, lebo je to rýmované dielo a filozoficky i sémanticky veľmi náročné, ale napokon sa to všetko stihlo a vrchol sezóny s mimoriadne náročnou, ale pôsobivou scénou Toma Cillera, rekvizitami, efektmi a skvelými výkonmi bol viac než dôstojnou bodkou jubilejnej sezóny. Bolo to prvé slovenské uvedenie, dá sa povedať, kompletného Fausta, čím sme sa posunuli opäť ďalej v našej divadelnej kultúre. Aj s bonbónikom, že Mefisto mal mužskú i ženskú podobu.

V manažérskej úlohe riaditeľa ste sa vlastne našli...

No, našiel, ako sa to vezme. Zvyčajne nový riaditeľ všetko prekope, najme si nových, vlastných ľudí. Ja som si ponechal všetkých, nikoho som neprepustil a skúsil som všetkých naladiť na svoju strunu. Mal som šťastie na ekonóma, s ktorým sme sa mesiac oťukávali, až som zistil, že mám v ňom poctivého a divadelne uvažujúceho človeka, ktorý vie presne odhadnúť priority a diferencovať náklady na inscenácie podľa daných požiadaviek. Bolo to pre mňa požehnanie.

Rovnako sa mi podarilo s dievčatami z umeleckej prevádzky efektívne zosúladiť naše tri hracie scény tak, aby sme mohli vtedy, keď ich máme raz do týždňa kompletne k dispozícii, hrať na všetkých troch naraz. Zvyčajne hrávame len dvojačky. Na veľkej scéne a v štúdiu. Ale, keď som mal niekedy k dispozícii aj historickú budovu, tak sme hrali trojačku.

A keďže nás ľudia radi navštevovali, tak sme za jeden večer len v činohre uspokojili okolo 1 300 divákov. Keď u nás hosťovala Comedie Francaise, nevedeli si vynachváliť náš technický personál. Zákulisie sa mi podarilo zvládnuť, a dokonca nadchnúť. Čo sa mi však paradoxne zvládnuť až tak nepodarilo, bol herecký súbor. Nedokázal som ho tak animovať, ako by som si predstavoval.

Napätím medzi individuálnymi požiadavkami našich hviezd a možnosťami ich presadiť v praxi. Je to historicky normálny jav každého významného divadelného organizmu a vždy vyvolával napätie, ktoré otravovalo ovzdušie.

Napríklad dojem, ktorý sa vytváral, že seriálovo známe osobnosti vypredávajú predstavenia, bol len sčasti pravdivý a deformoval funkciu divadla nášho typu. Veď Doskami ovenčené predstavenie Leonce a Lena sa hmýrilo samými televíznymi hviezdami, bolo aj objektívne kvalitné a napriek tomu naň chodila pätina alebo šestina divákov našej veľkej sály. A naopak, predstavenie, kde neboli seriálisti, bolo plné. To nebolo o hviezdach, ale o poetike, na ktorú sme nemali pripraveného diváka.

Preto sme s Darinou Abrahámovou a s ďalšími dramaturgmi pripravili projekt, v ktorom sme sa snažili nastaviť diváka aj na vnímanie náročnejších divadelných poetík tým, že ho vtiahneme aktívne do hry. Skúšali sme to najskôr na detskom divákovi v hre Jána Uličianskeho Kocúr na kolieskových korčuliach. Na predstavenie prišli deti už poučené svojimi učiteľkami, ktoré sme zapojili do nášho projektu, a po predstavení sme žiadali od detí spätnú väzbu v podobe napísania alebo nakreslenia svojich dojmov. Z najlepších prác sme potom vo foyeri urobili verejnú výstavu. A zrodili sa noví kritickí diváci.

Toto sme chceli spraviť na vyššej, a teda náročnejšej úrovni aj so študentmi stredných a vysokých škôl, ale už som to, žiaľ, nestihol. Za tie dva roky som však odovzdával činohru v tej najlepšej finančnej kondícii. Od prvého roka môjho riaditeľovania sa nám podarilo zvýšiť počet divákov o 20-tisíc. Ak sme mali dovtedy do roka 124-tisíc divákov, tento počet sa zvýšil na 144-tisíc. Bolo to aj preto, lebo som bol v divadle od rána do večera a kritické situácie som riešil osobne.

Ak išlo o zmenu predstavenia, predstúpil som pred divákov a vysvetlil im situáciu, prečo je to tak, a usiloval som sa ich prehovoriť, prečo majú zostať na náhradnom predstavení. Väčšina vždy zostala. Cenili si, že som tam bol osobne. Keď som nemal vlastné náhradné predstavenie, poprosil som riaditeľa baletu, ktorý mal nízku návštevnosť, ale dobré inscenácie, či by si nechceli u nás zahrať. Nemusel by som poslať ľudí domov a vracať im peniaze a balet si môže získať nového diváka.

A tak sme namiesto Brechtovej Matky Guráže, ktorú sme museli zrušiť, uviedli vynikajúcu Kiliánovu choreografiu. A ľudia zostali. Zo 600 divákov odišla len stovka a ostatní mali skvelý zážitok. Treba robiť všetko pre to, aby sa večer rozsvietilo a hralo. No, ale po prvom roku som si od vyčerpania odležal na začiatku prázdnin 10 dní v špitáli. U riaditeľov Činohry SND je to už taká tradícia. Neobišlo to ani Ďurka Slezáčka a ani Romana Poláka.

Máte ešte nesplnené túžby týkajúce sa hereckých úloh?

Túžob je stále veľa, ale háčik je v tom, že človek sa vidí inak, ako ho vníma okolie. Náš milovaný pedagóg Miloš Pietor mi vždy hovorieval: „Števo, ty budeš zaujímavý, až keď trochu zostarneš.“

To neviem, bol som všeobecný a to je veľmi nevýhodný výrazový stav. Neniesol som rebelský alebo iný jasne vnútorne kontúrovaný imidž. Ale Miloš mal naozaj pravdu v tom, že čím som bol starší, začal som si viac uvedomovať, že vnútorný zápas o hodnoty, ktoré vyznávam a ktoré roky pred sebou a pred ľuďmi obhajujem, je to, čo ma určuje, čo ma robí autentickým a zároveň ma oslobodzuje vo výraze. A príležitosti začali prichádzať. Samozrejme, najviac cez moju celoživotnú lásku.

Presne. Dokázal som ňou osloviť ľudí. Nielen v rámci množstva príležitostných vystúpení, ale s poéziou som sa nakoniec dostal aj do sveta. Keď Egon Krák skomponoval oratórium Cyrilometodiáda na texty Jána Hollého v skandovanej časomiere pre symfonický orchester, zbor a recitátora a vyzval ma na spoluprácu, bol to pre mňa jeden z najväčších profesionálnych zážitkov. Konečne som mohol naplno prejaviť svoju dispozíciu pre takýto druh umeleckého vyjadrenia.

Vzniklo monumentálne dielo, ktoré malo na Slovensku šesť repríz, ale čo je najdôležitejšie, išli sme s ním aj do Štrasburgu a vrchol sme zažili v parížskom chráme Église de la Madeleine, kde nás videlo okolo 800 ľudí z celého sveta, ktorí svoje nadšenie vyjadrili spontánnym standigom. O dva roky prišla podobná príležitosť, opäť od Egona, tentoraz pre dvoch recitátorov, pri príležitosti dvojstého výročia narodenia Ľudovíta Štúra v obrovskej parížskej sále Unesco, kde sme recitovali spolu s Duškom Jamrichom pred asi tisíckou divákov z diplomatických zborov, Parížanov, ale aj turistov.

Na obrovskú stenu za nami premietali simultánny preklad štúrovských básnikov. Diváci mali zážitok z nášho akustického prejavu, ktorý si mohli okamžite konfrontovať s prekladom. Dirigoval Rastislav Štúr, potomok brata Ľudovíta Štúra v priamej línii, a bolo to také strhujúce, že sme mali nepretržitý standing ovation a museli sme pridávať jednu časť!

No, kde už ako herci zo Slovenska zažijeme takúto satisfakciu? Cestou domov sme to zopakovali v obrovskej koncertnej sále berlínskeho Rotes Rathaus a opäť skvelé prijatie. V roku 2015 som teda zažil vrcholné zážitky s milovanou poéziou.

Odmalička. Ako mladý som si veľmi nedôveroval, dokonca som sa takmer zajakával, najmä ak som bol vo vnútornom napätí. Ak som niekomu povedal, že chcem byť hercom, smiali sa mi. Rovnako môj starší brat, ktorý hovorieval: „Však sa zajakávaš a chceš byť herec?“ Nakoniec ma však podporoval.

Ako štrnásťročný som sa naučil naspamäť celého Divného Janka a zakliatu pannu vo Váhu od Janka Kráľa. Videl som sa v tomto bizarnom hrdinovi nikým neobľúbenom, túžiacom po veľkom čine, ale ktorý v kľúčovom okamihu zlyhá vďaka svojej nedôslednosti. Pannu môže odkliať, ak si prevráti šaty a skočí za ňou do Váhu. Šaty si prevrátil, ale vrecko na tabak, zvané v básni „múď“, nie.

Hoci som urobil pohovory aj na gymnázium, nedôveroval som si a zvolil som si radšej učňovku v Malinove. Okrem toho, chcel som byť samostatnejší aj finančne. Naučil som sa pracovať, zarobiť si na seba a zdvihlo mi to aj sebavedomie, lebo sa mi darilo. Dávali nám možnosť aj inak sa rozvíjať, v športe a mne aj v dramatickej oblasti, navyše, moji spolužiaci boli skvelí, slušní ľudia, ukotvení v morálnych hodnotách.

V teórii som bol síce najlepší, ale v praktických veciach ma ďaleko prevyšovali práve oni. S triednou učiteľkou a ďalšími učiteľmi som dodnes v kontakte. V Malinove som si urobil maturitu, ale v podstate som bol robotnícky káder, ktorý túžil po vysokej škole.

Dosť veľký skok z učňovky s maturitou...

Zo šiestich predmetov som však zmaturoval na samé jednotky. A maturitnú prácu som vypracoval na tému výsadba zelene okolo diaľnic. Keďže som bol jednotkár, prijali ma ako jedného z dvoch Slovákov na záhradnú architektúru do Ledníc. Bola to skvelá šanca, no zvolil som si herectvo na VŠMU v Bratislave. Riaditeľ bol hrozne naštvaný: „Takúto šancu nevyužiť,“ hučal na maturitnom večierku pred asi dvoma stovkami ľudí: „Tak teda zarecituj niečo, aby sme vedeli, prečo si sa takto rozhodol!“

No a vtedy som prvýkrát recitoval na verejnosti Divného Janka, počul som, ako sa zo mňa rinú verše, ktoré boli metaforou vlastne mojej osobnej cesty života. Zároveň som vnímal, ako všetci okolo stíchli, počúvajúc príbeh môjho vývoja. Keď som skončil, nasledovalo asi trojsekundové ticho a frenetický potlesk, dupot a riaditeľ mal slzy v očiach. Odvtedy som vedel, že poézia sa stane spôsobom môjho vyjadrovania.

Hoci som mal už Janka Kráľa, dal som si Hviezdoslava a pomýlil som sa, povedal som pred komisiou, že prednesiem... Hviezdoslavovu ženu od hájnika. Všetci sa zasmiali, to odľahčilo situáciu, mňa prešla tréma a zaujal som ich.

Keďže už je Modrý salón v&nbsp;Činohre SND krásne rozbehnutý, rád by som budúcu sezónu niečo ponúkol do spektra terajších vynikajúcich poetických predstavení na tejto scéne. A&nbsp;teším sa na projekt so skvelým slovenským organistom Marekom Vrábelom s&nbsp;názvom Labyrint světa a&nbsp;ráj srdce na texty J. A. Komenského a&nbsp;na hudbu Petra Ebena. Je to typ staršej češtiny, tak musím na tom popracovať. Je to štrnásť zamyslení.

Na jar som podobný projekt Krížovej cesty pre organ a&nbsp;recitátora, ktorý na poetické meditácie Paula Claudela zložil Marcel Dupré, robil v&nbsp;Strmeňovom preklade s&nbsp;už medzinárodne uznávanou slovenskou organistkou žijúcou vo Švajčiarsku, Zuzanou Ferjenčíkovou v&nbsp;Redute. Bol to veľký zážitok.

<p>Dlhoročný člen Činohry Slovenského národného divadla a docent na Vysokej škole múzických umení v Bratislave Štefan Bučko pochádza z Bratislavy. Dva roky bol predsedom Rady Slovenskej televízie a dva roky viedol i Činohru SND. Je laureátom Ceny Fra Angelica Rady Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru za osobný prínos o kresťanské hodnoty v kultúre na Slovensku. Momentálne ho možno vidieť v predstaveniach Bačova žena, Antigona a Bakchantky, ktoré uvádza Činohra SND. Jeho manželka je speváčka a hudobníčka Adriena Bartošová, s ktorou má dcéru Andreu.</p>

Nevídaný zážitok a úspech: Hercovi Štefanovi Bučkovi tlieskal Štrasburg, Paríž aj Berlín!

Výber pre vás

Nevídaný zážitok a úspech: Hercovi Štefanovi Bučkovi tlieskal Štrasburg, Paríž aj Berlín!

Súvisiace články

Zuzana Dančiaková: Otec ma naučil vážiť si život, pokorne znášať veci, ktoré sa stávajú, a neobviňovať z nich celý svet

Exprezident Schuster v exkluzívnej spovedi: Keď stúpaš hore, nezabudni sa pozerať na schody, po ktorých sa budeš vracať

Ján Pisančin: Ander je tu 50 rokov, nevidím, že by mi niekto šliapal na päty, a to je veľmi zle

Herečka Gabriela Marcinková: Za seriál Milenky som sa stretla s úplným odsúdením

Herečka Kristína Svarinská o nahote: Ako sa vyrovnáva so šteklivými scénami?

Výber pre vás