Takmer každý pozná príbeh, ktorý sa na začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia odohral na jednom zápase póla vo Veľkej Británii. Mladý korunný princ Charles sa tu po prvýkrát stretol so šarmantnou a temperamentnou Camillou Parker Bowlesovou, vtedy ešte slečnou Shandonovou. Rozpačité mlčanie prelomila dievčina dnes už legendárnou vetou: „Moja prababička bola milenkou vášho pradedka, čo s&nbsp;tým urobíme?“

Dnes už všetci vieme, ako princ s touto informáciou naložil. Kto bola tá žena, ktorá sa takto úplne nevinne, takmer tridsať rokov po svojej smrti, stala počiatkom tragédie ikony kráľovských dvorov 20. storočia – princeznej Diany?

Alice Frederica sa narodila 28. apríla roku 1868 v&nbsp;rodine baroneta sira Williama Edmonstona, admirála kráľovského námorníctva vo výslužbe, a&nbsp;Mary Elizabeth, rodenej Parsonovej. Spolu so šiestimi sestrami a&nbsp;bratom strávila krásne detstvo na hrade Duntreath, ktorý bol sídlom jej rodiny už od 14. storočia.Mala dvadsaťtri rokov, keď sa z&nbsp;lásky vydala za Georgea Keppela, syna siedmeho grófa z&nbsp;Albemarlu.

Gróf, starší od nej o&nbsp;štyri roky, slúžil v&nbsp;britskej armáde a&nbsp;svoju mladú pôvabnú ženu úprimne miloval. V&nbsp;manželstve sa narodili dve dcéry, Sonia Rosemary – stará mama Camilly, druhej manželky princa Charlesa, dnes už kráľa Karola III., a&nbsp;Violet, budúca známa spisovateľka, o&nbsp;ktorej sa však hovorí, že jej biologickým otcom nebol George Keppel, ale jeden z Aliciných milencov Ernest Beckett, barón Grimthorpe.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Hoci sa manželia Keppelovci úprimne milovali, nevera sa čoskoro stala súčasťou ich života. Keď sa presťahovali do Londýna, nedostatok finančných prostriedkov donútil Alice venovať svoju priazeň dobre situovaným mužom britskej spoločnosti, čo jej umožnilo udržať životný štýl rodiny na úrovni vysokej aristokracie.

Samozrejme, že George o týchto „úletoch“ manželky vedel, ale komentoval ich slovami: „Neprekáža mi, čo robí, pre mňa je dôležité, že sa vždy ku mne vráti.“ Nedá sa povedať, že by George len tak nečinne sám posedával po večeroch pri vyhasínajúcom kozube a čakal na návrat svojej prelietavej ženy. Aj on mal mnohé milostné dobrodružstvá, ale ani tie pevnosť ich zväzku nijako nenarušili.

Počas novoročných osláv roku 1898 predstavili krásnu dvadsaťdeväťročnú pani Keppelovú princovi Albertovi, budúcemu kráľovi Eduardovi VII., ktorý oslávil už svoje 56. narodeniny. Na starnúceho kráľa táto elegantná žena s&nbsp;alabastrovou pleťou, nádhernými modrými očami a&nbsp;záplavou gaštanových vlasov zapôsobila. A&nbsp;keď zistil, že za tou krásou sa ukrýva láskavé srdce a&nbsp;jemná povaha, vzplanul k&nbsp;nej neskorou láskou svojho už pomerne unaveného srdca. Alice bola protikladom jeho dovtedajšej oficiálnej milenky, škandalóznej a&nbsp;indiskrétnej Daisy, ktorej milostné eskapády ho už unavovali. Netrvalo dlho a&nbsp;vymenil ju za Daisy.

Celá spoločnosť túto zmenu uvítala. Dokonca aj Bertieho manželka Alexandra „ich“ novú milenku prijala s akýmsi uľahčením. Na Daisy jej prekážala nielen okázalosť, s akou predvádzala svoje postavenie, ale najmä skutočnosť, že so všetkým sa vždy pochválila na verejnosti. Vzťah princa s Alice sa zdal byť odlišný od všetkých predchádzajúcich. Nielenže bola jediná, kto mu rozumel, ale podľa všetkého aj jediná, ktorú skutočne miloval. Alice a Bertie trávili spolu väčšinu času – na večierkoch, na prechádzkach či dostihoch, kde ho drobná kráska nikdy neprestala zabávať a rozmaznávať.

Medzi Bertiem a jeho manželkou zavládlo napätie. Alexandra novú manželovu obľúbenkyňu nemala rada, no bola k nej milá a trpezlivá, nesťažovala sa, aby nevyvolala škandál. A tak Alexandra radšej cestovala do zahraničia, aby navštívila svoju rodinu a veľa času trávila v Sandringhame so svojimi domácimi miláčikmi. Jej muž sa tak mohol so svojou „La Favorite“, ako Alice na dvore nazývali, bez obáv objavovať v londýnskej spoločnosti.

K postaveniu novej kráľovej milenky patrilo aj zodpovedajúce bývanie. Preto boli v roku 1899 Keppelovci nútení presťahovať sa z Wilton Crescent na Portman Square, prestížnu adresu, ktorá z nich urobila susedov vojvodov. Strategická poloha domu vyhovovala najmä Bertiemu, ktorý tak na prípadné návštevy nemal z Marlborough House veľmi ďaleko.

George Keppel nemienil prekážať ich rozvíjajúcej sa láske. Vždy, keď k nim prišiel Bertie na návštevu, diskrétne sa odporúčal s tým, že má ešte nejaké povinnosti mimo domu. Alicine dcéry prijali Bertieho mimoriadne srdečne. V dospelosti spomínali, ako sa s nimi hrával, pamätali si vôňu jeho parfumu a cigár a dobrosrdečný úsmev, ktorým si ich získal. Každý rok počas Veľkej noci chodievali deti spolu s mamou a „strýčkom Bertiem“ na mesiac do Biarritzu, mondénneho francúzskeho letoviska na brehu Atlantiku. Nikdy však necestovali spoločne. Kráľ zvyčajne odchádzal na začiatku marca a niekoľko dní strávil v Paríži. Alice zatiaľ spolu s dcérami, guvernantkou, ďalšími členmi domácnosti a kopou batožiny nastúpili do vlaku, kde mali vyčlenený špeciálny vozeň. Kým prišiel Bertie do Biarritzu, už ho po únavnej ceste loďou a ďalším vlakom netrpezlivo čakali.

Skrátka, všetko fungovalo ako švajčiarske hodinky. Na dvore sa verejne hovorilo o&nbsp;tom, že jedine lady Keppelová má moc mierniť kráľove výkyvy nálad a&nbsp;krotiť jeho výbušnosť. Veľkú úlohu zohrala najmä v&nbsp;období, keď sa Bertie v&nbsp;roku 1901 stal po smrti svojej matky, kráľovnej Viktórie, korunovaným monarchom. Z Alice sa stala dokonalá sprostredkovateľka medzi kráľom Eduardom VII. a&nbsp;jeho ministrami. Vďaka vrodenej diplomacii ho dokázala prinútiť, aby sa zaoberal aj témami, na ktoré vôbec nemal chuť. Do akej miery ovplyvňovala politiku, nevieme. Ju samu pobúrilo, keď ju ktosi nazval „poradkyňou koruny“. Isté je, že Eduard jej absolútne dôveroval a&nbsp;prostredníctvom nej dokázal komunikovať s&nbsp;verejnosťou aj chúlostivé témy.

Hoci Alice neprejavovala lásku ku kráľovi len z účelových dôvodov, ale skutočne ho aj milovala, nemožno zamlčať ani fakt, že v tom období sa finančná situácia jej rodiny výrazne zlepšila. Eduard jej nikdy nedával peniaze priamo, to by považoval za urážku ženy, ktorá pre neho tak veľa znamenala. Zariadil to inak. Prostredníctvom sira Ernesta Cassela vytvoril nadáciu, z&nbsp;ktorej Alice plynuli nemalé financie. Okrem toho jej daroval akcie gumárenskej spoločnosti a jej manželovi zariadil výnosnú prácu u sira Thomasa Liptona. George ju s&nbsp;radosťou prijal, hoci si bol plne vedomý, čomu má za tento kariérny postup ďakovať.

Hoci bola Alice známa svojím vplyvom na kráľa, v&nbsp;jednom bode neuspela. Musela sa dívať na zhoršujúce sa Eduardovo zdravie. Márne sa ho snažila presvedčiť, aby obmedzil fajčenie obľúbených cigár a&nbsp;vzdal sa ťažkých jedál. Obrátila sa listom aj na jeho osobného lekára. „Skúste, prosím, donútiť kráľa, aby sa začal liečiť. Robte, čo môžete, použite svoj slávny takt a nikomu o tom nehovorte.“ Nič sa však nezmenilo. Gurmán Eduard, ktorý nepoznal miernosť tak v láske, ako ani v jedle, sa svojím životným štýlom doslova ničil. Denne vyfajčil dvadsať cigariet a rovnaké množstvo cigár. Ku koncu života ho už zmáral kašeľ a trpel chronickým zápalom priedušiek. V&nbsp;marci roku 1910 trávil sviatky spolu s&nbsp;Alice v&nbsp;Biarritzi, kde skolaboval.

Dvadsiateho siedmeho apríla, len čo to jeho zdravotný stav dovolil, ho previezli do Buckinghamského paláca, no jeho stav bol už kritický. Kráľovná Alexandra, ktorá sa v tom čase zdržiavala na Korfu, sa vrátila do Londýna 5. mája. Keď videla umierajúceho Bertieho, tvrdo obvinila Alice, že ho má na svedomí a zakázala jej vstup do paláca.Eduard očividne svoju manželku veľmi dobre poznal, pretože vopred napísal list, ktorý mal byť akousi poistkou, aby Alice povolili vstúpiť do miestnosti ku kráľovi. Keď však Eduard odmietol ležať v posteli, rozhodnutý pracovať až do konca, zachvátila Alice hystéria. Niekoľkokrát ju museli stráže násilím odvliecť z&nbsp;izby umierajúceho. Agónia kráľa trvala celých 24 hodín. Umrel na druhý deň, 6. mája roku 1910.

Smrťou kráľa sa skončila eduardovská éra a&nbsp;v&nbsp;tej nadchádzajúcej už pre Alice Keppelovú nebolo miesto. Nový kráľ Juraj V. jej zakázal prístup na kráľovský dvor. Nedovolili jej podpísať ani kondolenčné listiny. A&nbsp;hoci na pohreb nebola pozvaná, Juraj V. súhlasil, aby sa so svojím milencom rozlúčila v&nbsp;súkromí večer pred oficiálnym pohrebom vo Westminsterskom paláci.V&nbsp;novembri roku 1910 Keppelovci opustili Veľkú Britániu. Oficiálne svoj odchod zdôvodňovali tým, že odchádzajú kvôli vzdelávaniu svojich dcér, skutočnosť však bola celkom iná. Alice už nebola obdivovanou hostiteľkou, o&nbsp;priazeň ktorej sa všetci uchádzali. Naopak, stala sa personou non grata, ocitla sa na čiernej listine vznešenej spoločnosti.

V roku 1912 sa ešte vrátili do Anglicka, kde ich zastihla prvá svetová vojna, počas ktorej sa Alice angažovala v pomoci raneným vojakom. Po vojne už rodina definitívne opustila Albión a usadila sa v talianskom Toskánsku. Tam ich často navštevovali významné osobnosti, medzi nimi aj sir Winston Churchill, s ktorými debatovali o udalostiach v kráľovstve. V&nbsp;slnečnom Toskánsku Alice napokon v&nbsp;septembri roku 1947 zomrela, dva mesiace po narodení pravnučky Camilly. Jej manžel George ju na onen svet nasledoval už po dvoch mesiacoch. Hovorilo sa, že nemohol žiť bez ženy, ktorú tak veľmi miloval.

Zdroj: <a href="https://emma.pluska.sk/lifestyle/charlesova-camilla-ma-neveru-dna-aj-jej-prababka-zahrievala-postel-kralovi" target="_blank" rel="noopener">EMMA</a>

Camilla má neveru v génoch: Posteľ anglickému panovníkovi zahrievala aj jej prababka

Výber pre vás

Camilla má neveru v génoch: Posteľ anglickému panovníkovi zahrievala aj jej prababka

Súvisiace články

Príbeh ženy, ktorá pohla dejinami: Kráľovná spájala ľudí po celom svete, hoci riskovala život

Kráľovná skonala na milovanom zámku Balmoral: Ako strávila svoje posledné dni? Hovorila o...

Milované psy zosnulej kráľovnej žili v luxuse. Dokonca mali vlastného kuchára! Čo s nimi bude?

Výber pre vás